Dni sa po jelenej ruji citeľne skracujú a na fotenie už nezostáva veľa času. No vždy o takomto čase prichádza na rad jesenný tok našich sov. A ja som si dal v októbri za cieľ odfotiť nejakú z nich v peknom farebnom prostredí. Na prvý pokus to nevyšlo. Kuvičok sa mi na lokalite ozval až po západe slnka. Ale aspoň som vedel, že tam je. Druhýkrát som sa do bukového lesa vybral ráno. Na východ slnka som sa ešte na pár minút zastavil na lúkach, či nebudú prechádzať nejaké jelene.

Za posledný mesiac sa mi podarilo vybehnúť do terénu len párkrát. So spracovaním fotiek je to ešte horšie. No bola by škoda, keby ostali uložené len na disku. Po týždni ležania so zapáleným hrdlom a dutinami sme sa s Bajkou vybrali na hory. Jeseň v plnom prúde a ja som dúfal, že tam niekde ešte bude zabudnutý rujný jeleň, alebo medveď na posledných čučoriedkových hodoch. Cestou sme stretli len zopár jeleníc. No bez jelenieho doprovodu. Cez silný vietor nebolo ani počuť, ak by

Jelenia ruja často nie je len o jeleňoch. Je to už takmer tradícia, že počas najväčšieho ručania sa mi popred objektív motajú líšky. Aj túto ruju som mal to šťastie jednu pozorovať. Hmla sa prelievala cez údolie a jelene ručali z každej strany. Nebolo ich však vidieť. Okrem jedného ktorý si obháňal jelenice na lúke predo mnou. Jedna z nich sa zapásla a zašla o čosi ďalej. Z rykom už bežal za ňou. Bohužiaľ sa dostali za stenu mladých smrekov. Spoza nich bolo počuť len ručanie

K jeseni už odnepamäti neodmysliteľne patrí rituál kráľa našich lesov, jeleňa lesného. Keď v septembri teploty klesnú dostatočne nízko, v horách akoby ožili bájne tvory. Nie sú to žiadni obri, to sa len v jeleňoch prebúdza odveká túžba odovzdať gény. Spočiatku len bojazlivo, no neskôr sa ich hukot rozozvučí všade navôkol. No a keď si potichu sadnete na okraj lesa, môžete aktérov tohto krásneho prírodného divadla zahliadnuť aj Vy. Ak ste to šťastie doposiaľ nemali, pozývam Vás

No a ak nepršalo, tak bola ráno často hmla. Tá trochu pomáha pri presune na miesto, no nie vždy pomáha pri samotnom fotení. Aj toto ráno sme sa s Majom prešmykli popri jeleňoch a nebadane sa usadili do úkrytu. Lúky však boli ponorené do hmly. Dokonca aj tie vyššie položené miesta. Neostávalo nám nič iné, len dúfať, že sa postupom času hmla rozplynie. Tak aj bolo. Raz bolo krásne vidno a o pár sekúnd znova hmla zatiahla oponu. Bohužiaľ vždy v ten najnevhodnejší moment. Keď už

Dážď, dážď, dážď, samý dážď. Ak som chcel tento rok odfotiť ručiaceho jeleňa, musel som si čo-to pretrpieť. Ani nerátam, koľkokrát som zmokol. Aj kvôli nepresným predpovediam počasia, aj kvôli tomu, že som potreboval byť na mieste skôr ako skončí lejak. Tentokrát som šiel s fotokolegom Majom. Aj napriek negatívnym správam, sme šli obzrieť jedno miesto. Miestni poľovníci vraveli, že je tu ruja o ničom. Vraj je zver kvôli vlkom stiahnutá bližšie k dedinám. Tak som povedal Majov

Dažďu som si túto ruju užil viac než dosť. No pár krát sa ale pošťastilo a vymákol som zopár pekných chvíľ. Predpoveď aj v tento deň hlásila dážď a ja som ani neplánoval, že niekam pôjdem. No poobede som pre istotu skontroloval radar a videl som, že veru narýchlo vybehnem. Keď som prišiel na miesto, ešte pršalo a tak som chvíľu čakal v lese. S poslednými kvapkami už ale zver vychádzala z húštin von. Vtedy som už bol pripravený. Celá črieda pomaly vyťahovala na voľné priestran

Mnoho času som tento rok strávil aj v lesoch. Chcel som trochu zmenu od klasických lúčnych jeleňov. Veď už samotné meno našich kráľov napovedá, že sú to lesné tvory. A keď sme s kamarátom Palim objavili krásne papraďami zarastené čistiny v lesoch, hneď som vedel, kam budú viesť naše kroky najbližšie dni. A bolo to len úplnou náhodou, že sme tento biotop objavili pri poobednej prechádzke. Začalo to hneď magicky, keď na okraji lesa rástla bedľa, veľká ako dáždnik. Pali sa pod ň