Na fotenie v posledných dňoch neostáva vôbec čas. Už ani poriadne neviem ako vyzerá jeleň čí líška. A ak si náhodou nájdem chvíľu voľného času, je škaredo. Vonku ma to ale už ťahalo tak silno, že som išiel za každú cenu. Predpoveď sľubovala krásne inverzné počasie. Tak som si povedal, že sa konečne vyberiem aj na hory.
Skorý ranný budíček mi nikdy nerobí problémy. Rýchlo som si urobil čaj do termosky, zo špajze zobral croissant, makový závin od priateľky a mohol som vyraziť.
O pár minút som už stúpal po zvážnici. Vo svetle čelovky sa mi sem tam mihli nejaké oči. Raz srnka, druhýkrát jelenica. O niekoľko metrov boli v blate otlačené labky mladého medveďa. Neskúmal som ich bližšie, ponáhľal som sa, aby som stihol doraziť do cieľa pred návalmi turistov.
Po chvíli sa už rozvidnelo natoľko aby som vypol svetlo. Obloha bola zamračená a tak som sklamane "pribrzdil" tempo. No a nebol by som to ja, keby som nestretol poľovníka takmer všade. Potichu som pozdravil pána s flintou a synom a pokračoval som k strmému stúpaniu. To mi dalo zabrať. Veď predsa len vystúpať takmer 100 výškových metrov na vzdialenosti 200m nie je úplná prechádzka.
Vo výške približne 1000m n.m. sa začal objavovať sneh. Tvrdá zmrznutá kôrka, po ktorej som kráčal prašťala na kilometre. Vtedy som stratil poslednú nádej, že niečo uvidím. Môj zrak tak viac smeroval na zem ako na okolie. Netrvalo dlho a objavili sa prvé stopy. Diviaky zrejme prebiehali cez hrebienok do bukovej mladiny. Cestou sa zastavili na malej lesnej lúčke, ktorú trošku prekyprili rypákmi. V rozrytej pôde pokrytej slabou vrstvou snehu sa ale objavili iné stopy, pre mňa vzácnejšie a zaujímavejšie. Vlčie.
Vlk dravý -Canis lupus-
Boli ale staré a takmer ich nebolo vidno. Dva vĺčky išli súbežne s chodníkom a pod vrcholom kopca sa pomaly sa stratili v lese.
Ťažké sivé mraky zahalili oblohu nad kopcami a mne sa už ani poriadne nechcelo. No trošku som sa potreboval hecnúť a zapracovať na kondičke. Stanovil som si ciel, že na vrchol to dám pod 2 hodiny. Posledné výškové metre sa mi však išlo dosť zle. Aj sa šmýkalo, aj som nevládal. Tu som prvýkrát zastavil a vydýchal sa. Bol som lenivý vybrať mačky a tak som ešte niekoľko krát takmer zaryl tvárou do snehu. Nakoniec som bol hore pár minút po stanovenom limite. Výhľady ale neboli bohvieaké.
Usalašil som sa vedľa chodníka v závetrí kosodreviny. Dal som si čaj a vychutnával som si tú nádhernú samotu na horách. To ticho. Dokonca ani vietor nefúkal. Spoločnosť mi robili iba omrznuté smreky stojace kde tu pomedzi kosodrevinu. Ako vojaci na stráži.
Onedlho sa ale začala z doliny dvíhať oblačnosť. Okamžite som vyskočil na nohy, bral do ruky statív, foťák a ND filter. Chvíľu som pobehoval po vrchole ako splašený zajac, kým som našiel akú takú kompozíciu.
Malá Fatra
A to bol aj posledný pohľad na hrebeň Malej Fatry. O pár sekúnd ma oblačnosť z doliny zaliala a bolo po fotení. Dal som si čaj a dúfajúc v lepšie podmienky som počkal asi ešte hodinu. No nič sa nezmenilo. Zbalil som foťák, obul mačky a pomaly som kráčal naspäť. Rozhodol som sa, že nepôjdem tou istou cestou dole. A to, ako obvykle, býva chyba. Pri zostupe sa ozvalo koleno. Neznesiteľná pichľavá bolesť mi bránila v zostupe. Akoby sa moje telo bránilo pred návratom z hôr. A okrem toho, turistický chodník zdevastovaný ťažkými mechanizmami a pokrytý hrubou vrstvou haluziny. Kde sa nezasekávam medzi konáre, ponáram sa po členky do traktormi našľahaného blata.
Turistický chodník v Malej Fatre
Na jednom úseku sa chodník doslova stratil pod konármi. Niekde v úrovni tej brezy by mal viesť chodník. Ani by som o ňom nevedel, nebyť značky na spílenom kmeni smreku. No ako sa tam hore, alebo naopak zhora dostať dole, neviem. Takmer som si nohy polámal kým som zišiel dolu.
Bohužiaľ, aj takto vyzerá národný park podľa niektorých. Také sú dve tváre nie len prírody, ale aj našej spoločnosti. Pozeráme na svet sebestredne, nehľadiac na následky. Veď čo tam po turistoch, čo tam po ostatných. Hlavne, že je euríčko v kešeni a po mne potopa...
