Horské prostredie som navštevoval práve v takýchto horúcich dňoch. Keďže už nemám možnosť vybehnúť hore, využívam každú jednu príležitosť. A tak som po služobnej ceste na Liptov neváhal a s priateľkou sme si spravili pekný výlet.
Slnko v túto dobu vychádza poriadne skoro a tak vstávame niečo pred 3. Sadáme do auta a mierime do Nízkych Tatier. Trvalo nám však dlho, kým sme sa vymotali z domu a tak nás východ slnka zastihol na "pol ceste". V horskej doline, ktorou sme stúpali bolo príjemne chladno a tak sa šlo dobre. Na hrebeni nás privítal klasický nízkotatranský vietor. Je len málo dní, kedy tu panuje bezvetrie. Po krátkej zachádzke a raňajkách pokračujeme po hrebeni. Nikde ani živej duše. Stále však dúfam, že stretneme tunajšiu faunu. Netrvalo dlho a na svahu pred nami som spozoroval stádo kamzíkov. Pridal som do kroku a Bajku som nechal za sebou. Už je na to zvyknutá, vie že keď vidím zver, nepoznám priateľa. Obchádzam kopec a snažím sa prísť nepozorovane z druhej strany. No kým som vyšiel hore, kamzíky sa vyparili. Sklamaný sa vraciam k Bajke a spolu pokračujeme ďalej. Onedlho sa naskytá ďalšia možnosť fotenia. Črieda kamzíkov odpočíva na bočnom hrebeni. Sadám si pod chodník aby som mal lepší výhľad. Bajka pokračuje ďalej, kamzíky si nevšimla. V tom vetrisku ma ani nepočuje a tak jej volám aby ma chvíľku počkala. Na skalnej rímse bola aj biela kamzica. Osem rokov som sem chodil pravidelne niekoľkokrát za rok, no videl som ju prvýkrát.
Kamzík vrchovský -Rupicapra rupicapra-
Okolo nej šantia malé kamzíčatká a tak robím aj zopár videí. No ako na potvoru, statív ostal v aute. Zhruba pol hodinu ich pozorujeme a keď je slnko už ozaj ostré a teplý vzduch sa začína vlniť, opúšťame horské kozičky a pokračujeme ďalej. "Ešte keby sa podaril svišť, to by bolo", hovorím Bajke kráčajúc po skalnatom chodníku. Akoby som si to vymodlil, keď len o pár minút neskôr jedného spozorujem.
Svišť vrchovský -Marmota marmota-
Bol som poriadne prekvapený, tu na hrebeni som ich nikdy nevidel. Možno si len musím zadovážiť lepšie okuliare. O pár metrov ďalej vidím ďalšieho. Pomaličky sa k nemu zakrádam. No moja prítomnosť sa mu očividne nepáči a mizne medzi skalami. V tom sa len kúsok odtiaľ vynoril ďalší. S plnými ústami suchej trávy.
Svišť vrchovský -Marmota marmota-
No vtedy sa už poriadne vlnil vzduch a všetky fotky boli rozmazané. A tak som foťák odložil, zjedli sme zvyšok zásob a pomaly sa pobrali ďalej. Cestou nás ešte svište pár krát pozdravili a s posledným hvízdnutím sme sa s nimi rozlúčili.
Dúfam, že sa mi ešte podarí tento rok vybehnúť na hory a pokochať sa týmito krásnymi horskými tvormi.
