Každý rok sa po jelenej ruji teším už len na sneh. Na obdobie, kedy budú vzduchom poletovať snehové vločky a všade zavládne pokoj a ticho. Týždeň pred Vianocami to vyzeralo nádejne. Ale ako rýchlo sneh prišiel, tak rýchlo sa aj roztopil. Odvtedy prešiel už takmer mesiac a vonku to vyzerá ako na jar. Namiesto snehu je všade hrubá vrstva blata a namiesto cencúľov rastú kvety.
Prvosienka jarná -Primula veris-
Neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť a prispôsobiť sa. Vyberám sa preto na staré známe miesto pri potoku. Z malého pramienka sa stala doslova dravá rieka. Výdatné dažde ho rozvodnili a na niektorých miestach sa vylial na lúky. Prechádzam v čižmách po členky vo vode, až napokon preskakujem koryto v úžine. Tu už musím spomaliť. Na lúke už často býva zver. Potichu prechádzam pozdĺž koryta v zákryte kríkov. Tie však v zime nemajú listy a neposkytujú to potrebné maskovanie. A to sa mi stáva osudné. Skupinka srnčej ma zbadala skôr ako ja ju a opustila svoje ležovisko. Jeden kus utekal cez potok, zostávajúce 2 kusy odskočili na lúku, kde zastali. Nedôverčivo sa pozerali do kríkov. Znehybnel som. Stačilo však chvíľku počkať a znova sa ukľudnili. A v momente kedy sa zapásli, som sa mohol potichučky prikradnúť.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Nájsť škulinku pomedzi trávu mi dalo chvíľku zabrať. Odmenou mi bol krásny srnček. Chvíľu sa ešte popásli a pokračovali ďalej na lúku. Neskôr som sa aj ja presunul o kúsok ďalej a natočil zopár záberov. A keď už bolo šere, vytratil som sa najtichšie ako som vedel.
Kto by to bol býval povedal, že prvá fotka roku 2023 vznikne až v polke januára a príroda bude vyzerať ako v marci. Dúfam a verím, že tento rok sa neponesie v tomto trende a čoskoro sa ochladí a krajinu pokryje biela perina.
