Na tento rok som si s priateľkou naplánoval dovolenku v podhorí Belianskych Tatier. Počasie nám nevyšlo úplne podľa predstáv, no jednu túričku sme stihli.
Skoré ranné vstávanie aby sme sa vyhli masám ľudí, všade kľud. Iba pukanie kamienkov pod nohami ako stúpame nahor. O niekoľko minút sa dostávame z pásma lesa na lúky. Pozorne skenujem celé údolie. V diaľke vidím pohyb. Dva kamzíky sa pasú na rosou zmáčanej horskej tráve. Ihneď mením objektív a priateľku nechávam za sebou. Pridávam do kroku, až ma pália stehná. Oproti mne sa nachádza svah s odkvitnutými poniklecmi. Iba v duchu si hovorím, "keby tam stál ten kamzík." Prechádzam poza kopček a zrazu kamzica. Pasie sa v dolinke pod mojím vytipovaným miestom. Sadám si do mokrej trávy. O pár minút už stojí presne tam, kde som chcel. Kamzík, symbol Tatier, medzi orosenými odkvitnutými poniklecmi. Aká idylka.
Kamzík vrchovský tatranský -Rupicapra rupicapra tatrica-
Cestou dole sa snažím ešte o pár fotiek svišťov, no bezúspešne. Slnko je už vysoko a svetlo moc ostré na peknú fotku.
Kamzík je pre mňa viac než len symbol Tatier. Je to dôkaz o tom, aká je príroda silná a húževnatá a dokáže prežiť na tých najnehostinnejších miestach. Dúfam, že naším horským kozičkám sa bude aj v budúcnosti dariť a my sa budeme môcť kochať ich krásou.
