Zamaskovaní sme už pol hodinu čakali na rozvidnenie. Spoločnosť nám robila mladá líška, ktorá si zháňala niečo pod zub. Zopár jeleňov ručalo za kopčekom. V tom sa ozvali dva jelene hneď pod horizontom. Neváhal som a vytiahol som vábničku. Kútikom oka som sledoval laň, ktorá prešla popod nás. "Kde je laň, musí byť aj jeleň", povedal som si. Ani som nedokončil myšlienku, už sa ukázal na scéne aj majiteľ prenikavého hlasu.
Vtedy som už vedel, že je môj. Opäť som zavábil, tentokrát trochu tvrdšie. Jeleň mi ihneď oponoval spoza kríkov. Ešte možno 2-3krát som sa mu "povyhrážal" a namieril si to rovno na mňa. Keď už sa mi ani jeho hlava nezmestila do hľadáčika, myslel som si, že si to ide so mnou vybaviť "ručne-stručne". Už mu ostala len jedna laňka a tak si ju strážil ako oko v hlave. S hrdým výrazom jej dal jasne najavo, že ju nikam nepustí. To už foťáky cvakali o stošesť.
Nevedel som čo skôr, či video, či fotky. Svetla ešte nebolo veľa, cez tmavé oblaky toho moc nepreniklo. Laň ešte urobila kolečko okolo kríkov. No o pár minút boli obaja aktéri späť a divadlo mohlo pokračovať.
Ručal raz pri mne, raz pri Majovi. Ohlušujúce predstavenie. Už keď toho bolo dosť, obaja sa pobrali do úkrytu.
Keď prechádzal popri mne, ani som nedýchal. Šťastena sa na nás nakoniec usmiala. Krásny zážitok na konci ruje, keď to už vyzeralo, že budeme bez poriadnej fotky.
