Od poslednej túry ubehlo už strašne veľa času. Za tých pár mesiacov sa aj veľa zmenilo a moje kroky ma teraz čoraz častejšie zavedú do krásneho prostredia Západných Tatier. Nebolo tomu inak ani teraz.
Tohtoročná zima sa ani zimou nedá nazvať a tak sme sa museli vybrať za snehom do vyšších nadmorských výšok. Celí nadšení sme sa rozhodli prebádať kopce a údolia v novom prostredí. V zimnom období je však väčšina turistických chodníkov pre laickú verejnosť uzatvorená. Jeden vrch má ale celoročnú výnimku.
Baranec. Majestátny vrch týčiaci sa nad Liptovským Mikulášom. Niektorí si ho možno pamätajú pod názvom Štít, či Veľký vrch. Všetky tieto indície vzbudzujú rešpekt. A ten si aj tento vrch zaslúži.
Ako vždy, tak aj teraz náš výlet začína v skorých ranných hodinách, pretože v túto ročnú dobu slnko nevystúpi tak vysoko ako cez leto a jeho svit si môžeme užívať kratšie. Vstávame o 5:00. O pár minút už vrie voda v kanvici, zalievam čaj. Vďaka mojej deravej hlave sme však mali len jednu termosku. V tom čase Bajka už čaruje s nožmi vedľa mňa a pripravuje nám desiatu na cestu. Kontrolujem stav foťáku. Baterka nabitá, karta prázdna. Do ruksaku balím náhradné rukavice. Ruky v teple sú základ pre prežitie v horách. Obliekame sa. Bajka už stojí pri dverách a ja ešte zmetene pobieham po byte a kontrolujem či máme všetko. Otáčam kľúčom v zámke a naše dobrodružstvo sa môže začať.Cesta z Liptovského Mikuláša do Žiaru, kde náš výstup začína, trvá zhruba 20 minút. Cesty sú prázdne, naokolo ani živáčka. Auto nechávame na parkovisku pri vstupe do doliny. Tu už je zopár centimetrov snehu a celkom slušná zima. Pokiaľ sa prezúvame, v diaľke vidno prichádzať auto. „Nie sme tu sami,“ vravím Bajke. Dvaja skialpinisti, chystajúci sa na rovnakú trasu ako my, len opačným smerom. Cvak, cvak, lyže obuté a už si to šinú hore po žltej. My sa vydávame po modrej smerom na Žiarsku chatu. V doline panuje tajomné prítmie
a ohlušujúce ticho, ktoré sem tam preruší jemný zurkot potoka Smrečianka. Kráča sa dobre, na ceste je ujazdená vrstva snehu, občas fliačik ľadu. Cestou míňame tabule označujúce vzdialenosť od chaty. Cesta sa kľukatí pomedzi vysoké smreky.
Po chvíľke sa dolina otvára ukazuje pozostatky po ničivej lavíne, ktorá sa v roku 2009 odtrhla zo siedmych alebo ôsmych svahov naraz a neďaleko od chaty sa spojila do 30 metrov vysokej steny valiaceho sa snehu, ktorá zmietla všetko čo jej stálo v ceste. Polámané stromy pripomínajú rozsypanú krabičku zápaliek.
V diaľke už vidíme strechu chaty. O pár minút už sedíme na terase a nalievame si pohárik čaju. Okolím sa šíri omamná vôňa kapustnice a pečených klobás. V okolí chaty panuje čulý ruch. Návštevníci sa práve zobúdzajú a pripravujú sa na výstupy. Drvivú väčšinu tvoria skialpinisti. Tomuto športu sa tu oddáva neporovnateľne viac ľudí ako v mojej „rodnej“ Malej Fatre. Bajka ma v tom náhle poklepe po ramene. „Aha, pozri na toho psa.“ Pred chatou sa motal veľký bernardín, ktorý mal na chrbte ruksak.
„Každá fotka za euro“, hlásil nám jeho majiteľ. Bajka mu opätovala: “A za koľko nám vyvezie ruksaky hore?“. “Päť za každý,“ odvetil pán a s cvaknutím „nakopol“ lyže. Pred výstupom do Žiarskeho sedla (1917 m n.m.) sme sa ešte vydali pozrieť na Šarafiový vodopád a symbolický cintorín, postavený na pamiatku obetiam Tatier. „MŔTVYM NA POČESŤ, ŽIVÝM NA VÝSTRAHU“ stojí vytesané do oblúku pri vstupe.
Pri pohľade na pamätné tabule si človek uvedomí, aké sú naše Tatry krásne, ale zároveň nebezpečné. Ďalej už viedlo len málo stôp, v zime je vodopád asi málo zaujímavý, mne to však nedá a presviedčam Bajku aby sme k nemu pokračovali. Bez väčších pripomienok „dupká“ za mnou. Onedlho sme pod vodopádom. Je celý zamrznutý a zapadnutý snehom. Prezrádza ho len hukot pod „bielou perinou“.
Tu už ale zhadzujeme prvú vrstvu oblečenia, spoza Baranca vykuklo slnko. Po rovnakej ceste sa vraciame späť ku chate a odtiaľ nás čaká zhruba 600 výškových metrov k Žiarskemu sedlu.
Spočiatku je cesta príjemná, máme ešte veľa energie.
Cestou stretávame mnoho skialpinistov. Jedni stúpajúci po modrej alebo cez kosodrevinou popretkávané žľaby na Baranec, iní svištiaci dole svahmi ku chate.
Terén začal stúpať strmšie a tempo sa znížilo.
Niečo pred dvanástou sa dostávame na Rázcestie pod Homôlkou (1700 m n.m.), čím Bajka prekonáva svoje doterajšie výškové maximum. Tu si dávame krátku prestávku na obed a vydýchnutie. Po niekoľkých minútach však opäť šliapeme. Chodník je však rozbitý a križovaný lyžiarskymi oblúčikmi, ktoré nám strpčujú výstup. Aby to nebolo všetko, začína fúkať vietor. Je niečo okolo pol 2 a konečne sme dorazili do Žiarskeho sedla. Tu si svoje maximum vylepšujem aj ja. Vietor tu dosahuje už veľkú silu a tak sa schovávame do závetria. Po krátkom rozhovore s Bajkou, sa rozhodujeme pokračovať ďalej až na Baranec, aj keď sme si vedomí, že budeme zostupovať dole už po západe slnka. Zo začiatku sa kráča veľmi dobre. Sneh je nafúkaný na okrajoch a tak na samotnom hrebeni ostáva len malá vrstva, ktorá nám nerobí žiadne problémy.
Výhľad z hrebeňa je prekrásny, my sa však kocháme za pochodu. Čaká nás ešte riadny kus cesty. Aby som nás nebrzdil, nadbieham si a robím zopár záberov a rýchlo pokračujeme ďalej.
Na Smreku (2072 m n.m.) sa však už boríme po lýtka. Miestami strácame stopu, ktorú pred našimi očami skrývajú poryvy vetra.
Ako postupujeme ďalej, snehu je čím ďalej tým viac, a rýchlosť vetra stúpa exponenciálne.
Pri fotení jedného záberu mi krytku objektívu náhly závan vetra vyráža z ruky. Krytka letí a padá na prevys nad priepasťou. S pomocou Bajky a jej paličiek ju však dostávam späť do svojej moci. Vietor stále silnie a kryštáliky snehu nesúce sa vetrom nám šľahajú do tváre. Nasadzujem kuklu, Bajka sa balí do šálu a kapucne. Dostávame sa do sedla medzi Smrekom a Baranacom.
Tu vietor už nadobúda rýchlosť, ktorá nás zráža do kolien. Každé dva kroky sa ocitáme tvárou len pár centimetrov nad snehom. K tomu bodavá masáž. Stopy sú viditeľné ledva každých 15 metrov, a tak musím vyberať cestu sám a prešľapať pre Bajku aspoň malé zárezy v ľade pokrývajúcom hrebeň. Opäť poryv, a znova padáme na zem. Vietor z nás vysáva energiu. Posledných pár desiatok metrov je kritických. Hroty mačiek sa zarezávajú do zľadovatenej steny. Rukami sa nie je čoho chytiť a keďže nemám palice, neostáva mi nič iné ako zatínať prsty do tvrdého snehu. Okolo nás sa víri sneh. Okuliare sa mi zanášajú kryštálikmi. Nevidím takmer nič. Každých pár krokov kontrolujem cez plece Bajku a povzbudzujem ju. Driapeme sa hore svahom už len silou vôle. Posledných 600 metrov nás stálo neuveriteľne veľa síl a výstup nám trval viac ako 1,5 hodiny. Nakoniec sa dostávame na vrchol. Slnko však už poskakuje po horizonte a tak robíme len dokumentačné zábery.
Foťák schovávam do ruksaku, ešte letmý pohľad po okolí. V diaľke sa týči, zapadajúcim slnkom doružova osvetlený Kriváň. Na viac však už nezostáva čas. A v tom nastal zlomový okamih. Vyčerpaní a vetrom ošľahaní sme si zle vysvetlili smer žltej značky a vydali sme sa nesprávnym hrebeňom nadol. To sme však zistili až neskôr. Utešujúc sa, že ideme po ľudských stopách sme relatívne rýchlo zostupovali smerom k Žiarskej doline. Netrvalo nám ani pol hodinu a už sme boli v pásme kosodreviny, kde sa mal nachádzať Holý vrch. Ale nenachádzal sa. Tu už stopy úplne zmizli. „Čo teraz?“, pomyslel som si, „len žiadnu paniku.“ Bajke som sa do poslednej chvíle nepriznal, ale keď vo vidine ďalších stôp turistov sme natrafili na stopy rysa, nastal moment, kedy som vyšiel s pravdou von. „Bajka, zišli sme z trasy a tak trošku sme sa stratili.“ Už aj tak vetrom a výstupom na Baranec demoralizovaní, nálada klesla „pod bod mrazu.“ Výdych, nádych. Adrenalín stúpa. V rýchlosti som sa snažil si vryť do pamäti okolie. Cestou nahor som si všímal okolie tak som vedel, že z nášho hrebeňa nemôžeme ísť priamo doprava do doliny. Posledný úsek je príliš strmý a pokrytý ostrými skalami popretkávanými ľadopádmi. Jediné čo by nám ešte chýbalo je pri zostupe odtrhnúť nejakú lavínu. Pri pohľade na okolie som videl ako jedinú alternatívu stopy rysa. Zo skúsenosti viem, že zver si vyberá cestu najmenšieho odporu, a to najmä v zimnom období, kedy potrebuje šetriť vzácnu energiu. Spočiatku sa moja teória potvrdila a išlo sa relatívne dobre. Neskôr sme sa však začali po pás prepadávať cez snehom zasnežené vrcholky kosodreviny. Keď sme sa dostali na okraj hrebeňa, vykukol som a plánoval som cestu. „Vidíš tam tú čistinku?“, pýtam sa Bajky. „Kde, ja nič nevidím“, odvetila. „Tam dole, medzi kosodrevinou je taká malá lúčka, tam sa musíme dostať.“ Vďaka snehu bolo ešte stále vidno. Zvieracie stopy už zmizli, tak som prebral úlohu plánovača trasy. Zozačiatku som sa snažil obchádzať vysokú kosodrevinu. No v istom momente som sa ocitol uprostred 3,5 metrov vysokej kosodreviny a pred sebou ani za sebou som nevidel nič, iba zeleno hnedé more pichľavého ihličia. „Bajka, kde si?“, volal som v útrobách ihličnanov. Lapajúc po dychu sa Bajka po chvíli ozvala. „Tu som, láska“, ozvalo sa kúsok za mnou. „Teraz sa musíme držať pokope, nech sa deje čo sa deje, je ti to jasné!!? Nervózne som zavrčal na Bajku. V tom momente mi to prišlo ľúto a tak som ju hneď objal. „Musíme ísť, čoskoro je tma“, pošepkal som jej jemne do ucha. Po chvíli som našiel spôsob ako prechádzať cez kosodrevinu. Nohou stúpite čo najvyššie ako sa dá a celou váhou sa zapriete do hlavného kmeňa kosodreviny. Tá sa s vami pomaly znesie „o poschodie“ nižšie. Jedinou nevýhodou však je, že udržať rovnováhu na úzkych kmienkoch stojí mnoho síl. Neraz padáme cez konáre po tom ako sa nám šmykne noha alebo sme stúpili na nesprávny konár. Tempo sa čím ďalej, tým viac spomaľovalo a keď sme konečne dorazili na čistinku, už bola tma. V diaľke len svetielka Liptovského Mikuláša. Dopíjame posledné zvyšku čaju vo fľaškách. „Teplý čaj v termoske si musíme nechať, keby sa niečo stalo.“ Pri vyslovení tejto vety mi prechádza mráz po chrbte. Nie preto, že by mi bola zima, paradoxne v kosodrevine vietor nefúka, ale preto, že situácia je minútu od minúty vážnejšia. Na Bajke už badať silné znaky únavy. Ja sa snažím udržať si čistú hlavu a vtipom a povzbudzovaním zdvihnúť aspoň trochu náladu. V kritických situáciách je morálku nutné udržiavať na čo najvyššej úrovni, pomocou zdolávania drobných cieľov. Čistinka bol prvý. „Ďalší záchytný bol je smrekový les kúsok nižšie,“ oznamujem. Ešte jedno objatie a ideme. Ledva dvíhame nohy. Je tma a Bajka zapína svetlo, ktoré sa mihá pomedzi kosodrevinu a dotvára úzkostnú atmosféru. Po pár metroch sa znova ocitáme v objatí miliónov chápadiel ihličnatej chobotnice. Predierame sa cez hustý porast. Nohy nás neposlúchajú a padáme čoraz častejšie. V tom ma náhle vyplaší nejaký šuchot. Bajka je za hneď za mnou, no vďaka bohu nič neregistruje. „Bajuška, ideš pekne za mnou?“, povedal som tak nahlas ako bolo možné a nevzbudil som v nej podozrenie. „Áno, láska, idem, ale už vôbec nevládzem“, odpovedá vyčítavým tónom. Počkal som kým sa ku mne znova prebojuje a dodal som jej kúsok svojej energie objatím. Z tohto som si spravil rituál na odplašenie zvierat a celý čas som sa snažil niečo hovoriť. Najprv som vravel ako by sme mali postupovať, kde približne sme, že už len kúsok a sme dole. Neskôr som vytiahol rôzne vychytávky Beara Gryllsa. Keď už som nevedel, čo povedať, tak som zakričal: „Bajka ideš?“ Keď sa ozvalo: „Idem.“, vedel som, že je dobre. Takto sme schádzali čoraz nižšie a nižšie. Kosodrevina sa však zdá ako nekonečná a čas strávený v nej sa na nás podpisuje. Aj napriek všetkým príbehom sme obaja nervózni a čoraz častejšie nám praskajú nervy. S pocitom obrovskej zodpovednosti, pobádam Bajku k rezkejšiemu tempu. Nemáme už takmer žiadnych síl, keď tu zrazu vidím pred sebou opäť stopy zvierat. Vzbĺkla vo mne iskrička nádeje. „Aha Bajka, chodníček.“ veselo som povedal. Kosodrevina sa akoby rozostúpila a nechávala približne pol metra voľného priestoru, ktorým vedú jelenie stopy. Domnievam sa, že sa jedná o zamrznutý horský potôčik, pokrytý vrstvou snehu. Zrazu klesáme veľmi rýchlo, pri nízkej spotrebe energie. Ani sa nenazdávame a kosodrevina prechádza do smrekového lesa. Druhý záchytný bod dosiahnutý a ja od radosti až vykríknem, i keď viem, že pred nami je ešte kusisko cesty. Terén je schodnejší. Nálada sa zlepšuje. Onedlho prichádzame na rúbanisko. „Toto som videl zhora,“ hovorím Bajke. „Kúsok od tejto rúbane by malo byť dopadlisko lavíny, ktoré by malo byť kúsok od cesty v Žiarskej doline.“ Onedlho sa ocitáme na otvorenom priestranstve. Všade navôkol popadané stromy. Viem, že sme už len kúsok od záchrany. Už vidno aj prvé stopy civilizácie, hlboké brázdy vryté do pôdy traktormi zvážajúcimi drevo do doliny. V diaľke zrazu rozpoznávam obrysy strechy. Mal by som sa radovať ale zrazu ma prepadne strach. Zastavujem, rozhliadam sa po okolí a náhle sa prichytím ako mi ruka skĺzla na chladnú rukoväť dýky, pripnutej za opaskom. Pomaličky postupujeme k budove. Idem prvý a Bajka mi je v pätách. Pri bližšom pohľade zisťujem, že okná sú rozbité, dvere vylomené. Vtom skríknem na Bajku: „Poď odtiaľto rýchlo preč!!“ Niečo vo mne mi káže odtiaľ čo najskôr vypadnúť. Bajka spočiatku nechápe ale pri ďalšom naliehaní ma poslúchne a opúšťame priestor chaty. Možno za to môže množstvo hororových filmov, ktoré som doteraz zhliadol alebo uvedomenie si, že takéto opustené priestory môže využívať ako útočisko divá zver. Našťastie na nás nevyskočil z útrob budovy ani žiaden zmutovaný zombík a dokonca ani krvilačný medveď. Po pár sto metroch už vidím to, čo som dnes už raz videl. Prístrešok vedľa cesty na Žiarsku chatu. V tom momente nám spadol zo srdca obrovský balvan. Ten pocit, bezbrehého šťastia sa nedá s ničím porovnať. Bajka ihneď volá domov a oznamuje mame, že sme živí a zdraví, zatiaľ čo nalievam posledné poháre teplého čaju. O pol hodinu už sedíme v aute a vezieme sa do tepla domova. Tu si vyzliekame mokré veci a rýchlo sa ponárame do vriacej vody. Neveriacky, takmer bez slova na seba hľadíme a smejeme sa. Dokázali sme to! Prežili sme.
Obaja sme si siahli na dno svojich síl. Naše telá dostali zabrať. Najviac však dostala zabrať psychika. Paradoxne sa náš vzťah posilnil a vieme, že sa dokážeme navzájom podržať aj keď ide o život. A o ten tento krát išlo. Doteraz nechápem, že sme neskočili nejakému medveďovi na hlavu pri predieraní sa húštinami a že sme nestretli žiadnu divú zver.
Týmto by som chcel Bajke poďakovať, za to, že takmer bez slova počúvala moje príkazy a zbytočným fňukaním nestrpčovala všetky tie ťažké chvíle. Nie každý by to zvládol tak ako ona. Za to jej patrí môj obdiv.
Na druhú stranu je treba povedať, že toto bolo o trošku nebezpečnejšie ako to mám rád. Po celý čas niekoľkohodinového blúdenia v kosodrevine mi chodil po rozume nápis na symbolickom cintoríne pri Žiarskej chate, MŔTVYM NA POČESŤ, ŽIVÝM NA VÝSTRAHU. Nechýbalo veľa a mohli na ňom pribudnúť dve tabuľky. Tatry si zaslúžia veľký rešpekt!
Tento príbeh som si nechal prejsť hlavou na dlhú dobu, ale pri jeho písaní, s odstupom asi 2 mesiacov, mi stále pri niektorých spomienkach behá mráz po chrbte. Nie všetko sa dá opísať, dá sa to len zažiť. Na záver pripájam jeden citát.
“An adventure is only an inconvenience rightly considered. An inconvenience is only an adventure wrongly considered.”
G.K. Chesterton
Kompletná galéria:
