A je tu jeseň. Jelenia ruja skončila a začalo každoročné hluché obdobie vo fotografovaní zvierat. Daniele ani muflóny v blízkom okolí nežijú a tak som svoju pozornosť upriamil na krásnu jesennú prírodu. Po pár dňoch rozmýšľania, kam sa moje nohy rozbehnú, prišli do úvahy viaceré možnosti. Niektoré viac, niektoré menej uletené. Mojím snom, už dlhé roky, je zachytiť jesennú inverziu na horách. Pri výbere objektu fotenia som prešiel pomaly celý internet. Nakoniec vyšla ako najrozumnejšia alternatíva, výstup na Kľak, o ktorom vám v ďalších riadkoch niečo porozprávam.
Je ráno 20.10.2103. Lepšie povedané je skôr noc ako ráno. Budík zvoní 2:30. Bajka chystá zásoby na celý deň, varí čaj, umýva si vlasy. Ja ešte ležím v posteli. Jedlo je hotové, čaj v termoskách. Obliekame sa a pomaly opúšťame byt. Ako je to zvykom na našich železniciach, tak aj pri našich výletoch sa pravidelne stretávame s nevyspytateľným a neočakávaným meškaním. Nebolo tomu inak ani tentokrát. Zdržanie je však minimálne a rezerva je dostatočná. Je 3:45 a štartujem auto. O pár chvíľ už opúšťame Žilinu. Keď svetlá mesta zhasli, na oblohe sa rozžiaril mesiac. Je deň po splne, takže sa nám ukazuje celý kotúč a osvetľuje nám cestu i okolitú krajinu. Trasa vedie cez Rajec, pri ktorom sa náhle prihnala oblačnosť a zakryla hviezdy i mesiac. Hrdlá nám zviera úzkosť. Snáď sme nevstávali nadarmo a predpoveď vyjde. Tak sa aj stalo. O niekoľko kilometrov ďalej sa opäť rozjasnilo. Odľahlo nám. Prichádzame do Fačkova. „Už ho vidím“, povedal som Bajke, ktorá medzičasom zadriemala. V diaľke sa týčil, mesiacom osvetlený, cieľ našej túry, Kľak. Dedina a jej obyvatelia spia, svietia len pouličné lampy. To sa však nedá povedať o našich zvieracích kamarátoch. Na konci obce, pár metrov za tabuľou, oddeľujúcou civilizáciu od divokej prírody, sa pri ceste pasie stádo „vysokej“, na čele s mladým jeleňom. Kocháme sa pohľadom na majestátnosť tejto zveri a zotrvačnosťou ich míňame. Pridávam plyn a pokračujeme v ceste. Míňame odbočku na Čičmany a pokračujeme kľukatiacou sa cestou až na nástupný bod našej túry, do Fačkovského sedla (802 m n.m.).
Stáčam auto na veľké parkovisko a zastavujem na konci. Nie sme tu sami. Obďaleč stáli dve autá a tak sme si pomysleli, že to sú tiež možno nejakí blázni, čo sa idú štverať po tme na Kľak. Vypínam motor. V tom sa ozve svišťanie vetra. Stromy lemujúce betónovú plochu sa krútia a zohýbajú pod jeho tlakom. „Toto nevyzerá dobre“, pomyslel som si. Otvoril som dvere a hneď ich aj zavrel. Do auta vošiel studený severák a zobral nám všetko teplo, ktoré sme si celou cestou „zbierali“. Na toto sme ale neboli pripravení. Po rozhovore a zvážení všetkých plusov a mínusov sme sa rozhodli, že východ slnka si vychutnáme na Reváni (1204 m n.m.) a nie na Kľaku. Tým sa nám cesta skrátila o polovicu a tak sme mali niečo menej ako hodinu k „dobru“. V tej zime to bolo skôr kontraproduktívne, lebo zákerný vietor sa predral cez každú škulinku a po pár minútach bola v aute taká istá zima ako vonku. Aj napriek tomu sme sa snažili ešte na chvíľu zdriemnuť a nazbierať pár síl pred výstupom.
5:50 vystupujeme z auta. Obliekame rezervné mikiny a vydávame sa v ústrety tme. Čelovky už svietia a dve malé svietiace bodky sa trmácajú smerom na prvé rázcestie. Míňame smerovník Staré cesty (830 m n.m.) a vchádzame medzi stromy, kde sa napájame na žltú značku. Tu vietor nefúka a nám začína byť teplo. Po pár metroch vyzliekame jednu vrstvu a kráčame po prvých serpentínach. Nasleduje rovinka a ďalšie zákruty. Chodník sa zužuje a je čím ďalej, tým viac vlhký a „rozrytý“ od topánok milovníkov prírody. Napokon sa brodíme v 10 centimetrovom blate. Nohy sa šmýkajú ako na ľade, preto volíme odbočku z hlavného chodníka, ktorá je využívaná menej a prechádzame na juhozápadné úbočie Reváňa. Pokračujeme po strmine v dubovom lese. Lístie nám šuští pod nohami. Ambientné svetlo je už natoľko silné, že čelovky pomaly vypíname. Duby bez listov, však nebránia vôbec vetru a tak sa nám dostáva zima až na telo. Obliekame vyzlečené. Pomaly ale isto sa blížime na vrchol kopca. Vietor neustáva, skôr naopak. „Už len kúsok“, kričím cez vietor Bajke, ktorá sa trmáca pár metrov za mnou. Ešte pár krokov a sme tam. Konečne vidíme siluetu Kľaku v objatí „ružových chápadiel“.
Na vrchole fúka ešte viac a kosodrevina lieta zo strany na stranu. Nalievame si čaj z termosky, nech zahrejeme uzimené telá a čakáme na východ slnka. Obloha je čistá, až na pár pruhov, výparov lietadiel. Do brieždenia ostáva asi 10 minút. Kalibrujem fotoaparát a robím zopár záberov, zatiaľ čo Bajka okolo mňa poskakuje vo viere, že sa zahreje. V tom nachádza úkryt v kosodrevine, kde za prvou vetvičkou panuje bezvetrie a je prinajmenšom o 5 stupňov teplejšie.
Na chvíľku sa schovám aj ja a pozerám smerom na východ, aby som neprešvihol prvé lúče slnka. Ponad Veľkú Fatru sa vznáša opar a tak nás slnko osvecuje o čosi neskôr. Červená guľôčka sa zrazu prederie cez prekážky a prvé lúče nám dopadajú na tváre. Rýchlo vyliezam z kosodreviny a robím ďalšie a ďalšie zábery.
Slnko pomaly stúpa a tak sa poberáme do Reváňskeho sedla
a mierime po kľukatej cestičke na Kľak.
Z Reváňskych lúk vchádzame do lesa. Bezlisté stromy lemujúce chodník trčia zo zeme ako mýtické vojská Entov, stojacich oproti sebe
Postupujeme ďalej a štrašidelné pocity sa stávajú skutočnosťou. Zaťahuje sa a náhle sa ocitáme v hmle, respektíve v oblaku, ktorý akoby narazil z ničoho nič do hrebeňa vedúceho ku Kľaku.
Nálada a perspektíva na pekný výhľad nám rapídne klesá. Predierame sa cez skalnatý terén a sme pri bývalej Chate pod Kľakom. Vydávame sa úzkym chodníkom na vrchol vzdialený asi 10 minút od smerovníka.
Hmla/oblak hustne, až si takmer nevidíme na špičku nosa.
V tom sa pozerám nad seba a vidím ako sa oblak trhá. V diaľke sa z čista-jasna objavil dvojkríž. Kričím na Bajku a zároveň utekám hore ako zmyslov zbavený. Hľadám vhodné miesto odkiaľ by sa dala zachytiť celá scenéria. Nachádzam ho na kraji útesu. Podo mnou je priepasť a tak dávam pozor aby ma náhly poryv vetra nestrhol dole. Rozkladám statív a fotím.
Mrak sa valí cez vrchol Kľaku a hneď za ním sa stráca. Úžasná scenéria. Na chvíľku sa zatiahlo úplne a tak sa schovávame do závetria. Pijeme teplý čaj. Na hlad sme takmer zabudli pri dych vyrážajúcich momentoch na vrchole, ale rýchlo sa nám pripomína škvŕkaním v bruchu. Hltáme zabalené rožky so šunkou, akoby to malo byť naše posledné jedlo. Sem tam odbieham skontrolovať situáciu a urobiť zopár záberov. Okolo ôsmej prichádza mladý pár z Čičmian. A tak sa ich snažím zakomponovať do scenérie.
Dlho sa však nezdržia a po krátkom rozhovoreodchádzajú.
Bajka sa opäť odvážila vykuknúť zo závetria. Vietor neustával a hnal nekonečné kúdoly mrakov cez hrebeň. Slnko je už vysoko a svetlo z neho je ostré. Robím zopár dokumentačných záberov, nech sa môžeme doma pochváliť.
Prichádzajú ďalší turisti. Robím im fotky nad oblačnou krajinou. Ešte jeden dúšok čaju a ideme. Je 10 hodín a my sa pomaličky poberáme z vrcholu. Ešte jedna fotka na porovnanie, kde po mrakoch nie je ani chýru ani slychu.
Na rázcestí pod Kľakom bočíme na zelenú značku, smer Vrícko, po ktorej sa chceme dostať k vodopádu. Schádzame najprv mierne, k horskej lúke, neskôr celkom prudko, až natrafíme na sútok dvoch malých potôčikov, ktoré križujú chodník. Pri malej nepozornosti nesprávne pokladám nohu a už som zaborený celou topánkou v mäkkom podklade. Obuv mám však dobrú a tak sa nič nedeje. Následne vystríham pred zradnou pôdou aj Bajku, ktorú navigujem po pevnom podloží. „Už ho počujem“, hlásim ponad rameno. V diaľke sa ozývalo zurčanie vodopádu. Pridali sme do kroku. Cestou sa do potôčika pripájali postupne ďalšie a ďalšie malé prítoky. A už ho máme pred sebou. Zostup trval len niečo vyše pol hodiny, no už teraz sa netešíme na výstup späť. Bočíme z chodníka a mierime pod vodopád. Rozkladám statív a opäť sa zabáram do zmesi bahna, lístia a vody. Všetko vsuchu a tak pokračujem vo fotení.
Neskôr kúsok vyššie na pevnej zemi „rozkladáme tábor“ a občerstvujeme sa. Zaslúžená chvíľka oddychu. Zopár „Kľakuchtivých“ turistov prebehne ponad nás. Odpočinok netrvá dlho a pomaly sa balíme a „štartujeme motory“ na výstup späť pod Kľak. Po ceste sa zastavujeme ešte pri menšom vodopáde a po rovnakej ceste kráčame hore dolinou.
Vyzliekame všetko čo sa dá. Je 12 hodín a slnko svojou silou nešetrí. Na lúke pod Kľakom vidíme hordy turistov, mihotajúcich sa po skalnom masíve nad nami. Nezastavujeme sa a pokračujeme. Pod Kľakom dopíjame posledné zásoby čaju a mierime priamou čiarou k autu. Cestou nadol stretávame rodiny s deťmi, staršie páry, ktorým nechýba energia do života a samozrejme aj skupinky mladých, čo chcú stráviť krásnu slnečnú nedeľu v objatí prírody. Dolu kopcom to ide vždy rýchlejšie a za pár minút sme v sedle pod Reváňom. Ľudia vychádzajúci nahor majú nohy kompletne zablatené, preto opäť vyberáme trasu cez vrch. Dúfame, že spodná pasáž nebude rozšliapaná. Pri napájaní na chodník však zisťujeme, že opak je pravdou. Je to ešte horšie ako keď sme šli hore. Šmýkame sa a miestami s infarktovými situáciami korčulujeme pomedzi klzké korene, kamene a nohy oproti idúcich ľudí. Klesáme rýchlo a chodník je suchší a po blate ani stopy. Pri pohľade na malých štvornohých priateľov človeka sa nám vyčarí úsmev na tvári, hlavne pri tých bielych, ktorí dlho bielymi neostanú. „Ešte posledné dve serpentíny a sme dole“, povedal som. Obaja pridávame do kroku. Konečne sa dostávame na Staré cesty. Čistíme si topánky od blata a od auta nás delí len pár metrov, ktoré zvládame ľavou zadnou. Ešte jeden pohľad na Kľak, ešte jedna fotka, ktorú spravila Bajka počas môjho prezúvania, sadáme do auta, smer Žilina.
Ešte prikladám video, zachytávajúce búrlivú atmosféru na vrchu Kľaku. Kliknutím sa spustí video.
(Kliknutím sa spustí video)
Kompletná galéria:
