Zima konečne ukázala svoju pravú tvár a ja som sa vybral na potulky lesom pod Súľovskými skalami.
Po minulých skúsenostiach kedy som na tomto mieste stretol 2krát skupinu jeleňov, kuvička vrabčieho a sovu lesnú som mal veľké očakávania. Ráno som klasicky skúsil sadnúť na okraj lúky. Jelene tu zvykli zaťahovať z lúk za kopčekom, no už dlhšie som tu nevidel ani chlp. No predsa som skúsil. Bohužiaľ sa ani tentokrát nič neukázalo a tak som sa pobalil a išiel sa prejsť popod skaly. Zmrznutý sneh a popadané bukové lístie mi nedávali mnoho šancí, no nie je nič krajšie ako prechádzka zimným lesom. Vzduchom poletoval sneh a ja som kráčal strmým kopcom. Po niekoľkých minútach som sa dostal na malý hrebienok uprostred lesa. Slnko sa pomaly začalo predierať pomedzi husté oblaky. Všade vládol pokoj, nikde ani šuchnutie. Sadol som si medzi 3 buky a užíval tú atmosféru. Zrazu šuchot. No nie zo smeru ako išli jelene minule ale priamo za mnou. Opatrne som sa obzrel cez rameno. Líška. Zrejme ma nepočula prichádzať, alebo len nepredpokladala, že sa tu bude trepať dáky človek. Potichu som odopol fotoaparát zo statívu. Uzávierka už rachotila. Na chvíľku na mňa pozrela a ďalej s ňufákom zapichnutým v snehu hľadala niečo pod zub.
Líška hrdzavá -Vulpes vulpes-
Moja prítomnosť jej vôbec neprekážala a smerovala na hrebienok, na ktorom som sedel. Na chvíľku sa mi stratila z dohľadu. Strnulo bez pohybu som čakal kedy sa objaví hrdzavá hlava na horizonte. Neobjavila sa. Zradil ma vietor a spoza kopčeka už bolo počuť len šuchot lístia pod upaľujúcimi labkami. Keď som sa išiel o chvíľku pozrieť na stopy, chýbalo zhruba 1,5 metra a mal by som ju v hľadáčiku. Aj napriek tomu som za toto stretnutie vďačný. Líška na snehu bol môj cieľ už dlhšiu dobu.
Comments