Nie každá fotka je dokonale pripravená. Často sa stane, že aj pri obhliadke terénu sa niečo človeku primotá pod nohy. Tak tomu bolo aj tentokrát.
Po práci som šiel pozrieť miesto, odkiaľ by sa dali fotiť zachádzajúce jelene. Veľa času na sedenie v týchto dňoch ešte nie je, tak som šiel len na prieskum a trochu sa vyvetrať. Prechádzal som lesíkom až som sa dostal na rúbaniská. Fúkal silný nárazový vietor a jemne snežilo. V snehu bolo zopár stôp od vysokej a líšok, no všetko staré. Obišiel som to veľkým oblúkom a naspäť som sa vracal po hrebeni. Mieril som na rozhranie lesa a rúbane, kde by sa dalo prísť ráno relatívne potichu. Nič nenasvedčovalo tomu, že by som toho dňa čo i len niečo uvidel. Vietor však sčasti kryl moje kroky v snehu a ja som sa úplnou náhodou ocitol len pár metrov od jelenice s jej potomkom. Jelienča na mňa zvedavo pozeralo, no neutekalo. Zostal som nehybne stáť. Keď sa otočilo opačným smerom, pomaly som sa skrčil a urobil som dva kroky bokom. V ceste mi však stále zavadzala tráva a mladý smrečok. Urobil som ešte jeden krok doľava, no to ma jelenica už zbadala. Rýchlo som urobil aspoň jeden záber a už ich nebolo.
Jeleň lesný -Cervus elaphus-
Stratili sa v smrekovej mladine. To je aj hlavný dôvod, prečo tento spôsob fotenia nepreferujem. Často dochádza k vyplašeniu zvierat a to ja až tak nemám rád.
Chvíľu som ešte ostal stáť a potichu som prešiel naokolo pod starý vývrat a pripravil si miesto na ranné pozorovania. Cestou k autu sneženie zosilnelo a ja som takmer celý biely ako snehuliak kráčal po zimnom lese, s pukaním čerstvého snehu pod topánkami.
