Po rannom fotolove jeleňov sme sa s Palim vybrali hľadať líščie brlohy. Lokalitu sme si obhliadli niekoľko dní skôr. Líška do tých miest zachádzala relatívne často. Išli sme takpovediac na istotku.
Prechádzali sme pozdĺž poľa a v rojnici prehľadávali lesík. Netrvalo dlho a našli sme pekný briežok, v ktorom boli vyhrabané sľubne vyzerajúce diery. Plný nadšenia sme radšej nechodili moc blízko a okamžite sme zasadli k stromom a zamaskovali sa. Chvíle čakania nám spríjemňovali hôrne mravce. Ten les je nimi doslova prevŕtaný.
Dlho sa nič nedialo. To sa ale behom chvíle zmenilo. Za mojím chrbtom čosi zašušťalo. Stuhol som s fotoaparátom medzi kolenami, keďže som si statív nechal v aute, v domnení, že ideme len na prechádzku. Myslel som si, že je to tá líška, ktorú sme tam vídavali zachádzať. Ani som sa len nepohol, nepozrel, nedýchal som. Šuchot sa približoval a nakoniec sa z líšky vykľul mladý srnček, "jednoparožec". Prešiel po briežku presne ponad brloh a vykukol spoza smreku.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Nechápavo pozeral na to čudo opreté o strom. Jasne mi dal svojím "prostredníkom" najavo, čo si o mne myslí a poklusom odbehol do neďalekej mladiny. Na moje prekvapenie bol ale o pár minút späť. Akoby neveril vlastným očiam a musel sa presvedčiť, čo za podivnosť mu tam vyrástla v lese. Bohužiaľ to bolo na moju techniku príliš blízko.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Zistil, že nie som pre neho hrozba a ani úžitok zo mňa nebude, tak sa pobral do útrob lesa.
Z líščieho brlohu nakoniec nebolo nič, keď sme o pár dní neskôr neďaleko neho našli mŕtvu líšku, ktorú dostala prašivina.
