Na prelome júla a augusta sa u nás každoročne odohráva nádherné prírodné divadlo. Hlavnými aktérmi sú srny a ich nápadníci. A ako vždy o tomto čase, čakám v prvej rade, kým sa otvorí opona a na javisku sa začína predstavenie.
Je utorok ráno. Nezvyčajne chladné. Je len 10°C a ja bez hanby obliekam aj bundu. Prechádzam po lesnej ceste, až sa dostávam k lúkam. Nepozorovane sa premiestňujem pod pokrútený smrekovec. Tráva je pokrytá rosou a v povetrí sa prelieva riedka hmla. Vzduch je nasiaknutý vlhkosťou, ktorá sa zráža na povrchu objektívu. Postupne sa rozvidnieva, ale v mojom dosahu ani chlp. Balím to a presúvam sa o lúčku vedľa. Zem pokrýva mach a mokrá tráva tak sa dá chodiť krásne potichu. Slnko mi svieti do tváre. Nohy mám mokré až po kolená. Pomedzi mladé smreky zrazu vidím pohyb. SRNEC! Okamžite si kľakám na zem. "Hádam ma nevidel", prebehne mi mysľou. Opak bol ale pravdou a mladý srnček hľadel priamo na mňa. Vraciam sa o pár krokov naspäť. Tu som krytý stromami. Potichu sa z nohy na nohu približujem k srnčekovi. Je veľmi tolerantný a ochotne pózuje.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Náhle sa však mení vietor. Srnec dvíha nos najvyššie ako vie, nasáva môj pach a uteká do bezpečia. Pokračujem ešte ďalej a cestu domov si trošku predlžujem cez ďalšie lúky. Tráva je však vysoká a nemám prehľad. Hneď po pár metroch s brechotom odskakuje srnec. Vidno mu len hlavu s parôžkami, keď vyskakuje z hústiny. O pár metrov ďalej je scenár podobný. Akurát odskakuje prvá srna a hneď za ňou šprintuje srnec.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Po pár minútach sa dostávam na cestu. Mokrý od hlavy až po päty ale spokojný. Predstavenie s názvom Srnčia ruja 2021 ešte nedorazilo na Liptov a tak čakám na jeho premiéru.
Comments