Nie je nič lepšie ako naštartovať deň ranným fotením. Ak sa k tomu pridá aj nejaké pekné zviera, nie je o čom. A tak s konkrétnou predstavou nastavujem budík na ďalší deň.
Pred štvrtou už sedím na kraji lúky a netrpezlivo čakám či sa niečo ukáže. V duchu verím, že sa konečne ukáže ten kanček, ktoré ho tu už dlhšie pozorujem. Už zo 3 krát mi išiel, no raz bola ešte tma a zvyšné razy išiel poza kríky.
Keď sa zore začalo farbiť do oranžova, nepokojne som pozeral spoza maskovačky. No po diviakovi ani stopy. Spoza kopca začalo vychádzať slnko a steblá tráv sa sfarbili do zlatista. Vedel som, že o takom čase už diviaky nepôjdu. Nálada trošku klesla, ale v duchu som si hovoril, "veď ja ťa raz dostanem." Ale keď sa spoza horizontu začali vynárať oranžové chrbty, mi až srdce poskočilo, V okamihu som sa prichystal, nastavil nižšie ISO a už som len čakal na vhodný moment. Tri mladé jelene sa pásli spolu s týmto krásnym 12-torákom. Hlavy mali neustále dole. To hlasné chrúmanie trávy bolo počuť hádam na "kilometer". Postupne sa približovali a ja som nedočkavo čakal kým aspoň jeden z nich zdvihne hlavu. Vtedy v lese za mnou sfučal diviak. "Zase ma prekabátil." Prešiel cez kríky a lesom sa vracal na ležovisko. Prekážal mu len môj pach. Vtedy jelene spozorneli a konečne sa ukázali v celej svojej kráse.
Jeleň lesný -Cervus elaphus-
Jemné ranné slnko už príjemne hrialo a jelene sa nenechali rušiť v pastve. Ani ten môj kamarát diviak ich neodradil od toho "slnečného kúpeľa".
Ako kosačky sa predierali cez vysokú trávu až napokon prišli k lesu, kde s praskaním vetvičiek zmizli v jeho útrobách. Ani som si neuvedomil, že je už toľko hodín. Rýchlo som sa zbalil a utekal do práce.
