Keď som skoro ráno vystupoval z auta, teplomer ukazoval -11°C. Predo mnou bola ešte pol hodinka šľapania do doliny. Pod nohami všetko prašťalo, listy, tráva, zem, každé z toho malo jedinečný tón puknutia. Jedno bolo však isté, to že ma je počuť na stovky metrov ďaleko. Keď som sa konečne dostal na miesto, a zamaskoval sa, začal fúkať silný vietor. S maskovačkou mi trhalo zo strany na stranu. A keď sa človek nehýbe, hotová katastrofa. No v momente, keď vychádza zver, človeka na chvíľku zaleje hrejivý pocit, no následný dotyk rúk so studeným fotoaparátom, to všetko znuluje. Po viac ako hodine sedenia, sa spoza horizontu ukázala hlava. Jelenica vyšla z lesa na lúčku, poobzerala sa okolo seba a ľahla si. Zhruba po pol hodine z nižšie položeného miesta vyšiel mladý jeleň, osmorák. No bol však veľmi blízko a tak sa mi nepodarilo ho odfotiť, bez odrezaných nôh alebo parohov. Čakal som na správny moment. Slnko začínalo pomaly vychádzať spomedzi stromov a zopár ďalších kusov sa vydalo po stope jeleňa. Stromy v pozadí "horeli" vo svetle slnka, no ja som sa už nekontrolovateľne triasol od zimy. Na mieste ma držalo len sebazaprenie, aby som nevyplašil zver, a tak som čakal až kým sa stratí v lese. No napriek tomu sa mi podarilo aj čosi cvaknúť a natočiť.
Comments