Celý deň som sledoval predpoveď počasia. Dážď prichádzal, odchádzal, no zamračené bolo celý čas. Až okolo 6 sa trošku vyjasnilo. Nič viac mi nebolo treba.
Z chodby som zobral batoh s foťákom a už som mieril k autu. Tentokrát bol v pláne rybárik. Z kufra auta som si vzal statív, stoličku a tentokrát aj stan, kvôli prípadnému dažďu. Kým som prešiel k rieke, bol som celý mokrý. Kvapky vody na vysokej tráve ma dokonale zmáčali. Našťastie už nebýva zima a tak mi to nijako neprekážalo. Rozložil som stan a začal boj s časom. Slnko o pol hodinu bohužiaľ zašlo. A s rybárikom to bolo ešte horšie. Sadol si iba raz, a to na miesto, kde mi vo výhľade zavadzali vŕbové listy. Sedel som tam ešte hodnú chvíľu no viac sa neukázal. Zbalil som stan a kráčal som po brehu. Ešte bolo relatívne dosť svetla tak som si chcel sadnúť o kus ďalej a len tak pozorovať okolie. Keď už som bol takmer na mieste, pred sebou som zaregistroval pohyb. Oranžová silueta sa hýbala za brehovým porastom. Vysoká tráva a mladé vŕby mi bránili vo výhľade. Na čerstvej tráve si pochutnával srnec. Už som ho poznal. Niekoľkokrát som ho na tých miestach pozoroval. Pomaly som rozložil statív, stoličku a z batohu som vybral maskovačku. Zatiaľ o mne nevedel, vietor bol dobrý. Cez vegetáciu ho stále nebolo vidno, no smeroval k brehu, kde je porast menší a redší. Pomaličky som prehodil cez objektív sieť. Vtedy si ma všimol. Uprene na mňa pozeral, stále ukrytý v tráve. Nebol si však istý, čo som. A tak urobil dva kroky vpred a vystrčil hlavu z krovia.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Pozerali sme na seba niekoľko minút, kým sa nezmenil smer vetra. Vtedy sa otočil a s brechotom odskákal do húštiny. Ja som ešte počkal do tmy a pomaly sa pobral domov.
Rybárik sa nakoniec nepodaril ale príroda je nevyspytateľná a vynahradila mi to inak.
