Túto ruju mám pocit, že na známych miestach je menej jeleňov. Buď sa septembra nedožili, odišli inde alebo sa ich dlhoročné zvyky zmenili, tak ako sa menia aj ich rujoviská. V najlepších rokoch bolo počuť ručanie ešte aj o 10. hodine, keď som odchádzal z lesa. Každým rokom je to o čosi horšie. Jelenie ručanie ma už dávno nesprevádza domov a zver už nezaťahuje popred môj objektív. Všade sa pohybuje veľa ľudí. Od hubárov, motorkárov až po nočných bežcov. Jelene preto ručia na lúkach len za šera a keď sa rozvidnie, hľadajú úkryt v húštinách.
No vždy dúfam, že sa nájde nejaký odvážny jelienok, ktorý sa príde pochváliť svojimi jeleničkami. Napokon prišiel aj tento krásny 14-torák. Prvé išli jelenice. Vedel som, že niekde pri nich musí byť aj jeleň. Ručanie však nebolo nikde počuť. Zrazu sa z húštiny vynorila hlava a statný jeleň ohlásil svoj príchod krátkym "Ö". So vztýčenou hlavou a hrdým krokom prechádzal cez mokrú trávu. No potichu, ako keby sa bál, že sa ručaním prezradí.
Jeleň lesný -Cervus elaphus-
Modlil som sa aby aspoň raz zaručal, no ako potichu prišiel, tak sa potichu stratil v lese. Aj napriek tomu som za toto stretnutie vďačný. Je jedným z mála, ktoré sa mi tento rok podarilo zdokumentovať.
Comments