Zhruba pred mesiacom, keď bol ešte sneh, sme sa šli s priateľkou prejsť do doliny. Chcel som jej ukázať krásne zamrznuté vodopády, ktoré som našiel ešte minulý rok na jeseň. Ako sme tak kráčali, za chrbtom sa nám ozvala táto sovička. Ďalej sme ale pokračovali k vodopádom, s tým že cestou späť sa hádam znova ozve. No a keď sme sa zhruba o hodinku vracali, uši som mal nastražené, až mi trčali spod čiapky. Pomaly sme prechádzali tiesňavou, keď sa zrazu ozvala. Na fotenie bola už tma, fúkal vietor a snežilo. Sovička sa držala len v hustých korunách smrekov a tak sa nepodarila žiadna fotka. Odvtedy som tam bol asi 5-krát. No k rozumnej fotke som sa dostal až včera. Ale poporiadku.
Keď som vystúpil z auta, svietilo slnko. No po pár minútach začalo snežiť. Najprv len zopár vločiek, neskôr tak husto, že som bol do pár minút celý biely. Mokrý sneh sa mi lepil na podrážky a tak som sa driapal strmým svahom akoby v podpätkoch. Cestou nahor som prechádzal okolo starého keltského hradiska. Vietor silnel a v korunách stromov a skalných trhlinách vytváral divotvorné zvuky podtrhujúce mystickú atmosféru. Asi po pol hodine som na mieste. Na hrebeni sa strhla priam víchrica a tak som sa schoval za starý buk. Z predošlých pozorovaní som vedel, že sova sa ozve presne 16:28. Pomaly som si pripravoval techniku a čakal. Bolo už 16:35, keď trochu utíchol vietor a spoza mňa sa ozvalo: "Húúu, hu-huhuhuhúúu." Otočil som sa, a hľadal som miesto pomedzi konáre. Ten pohľad do jej tmavých čiernych očí, tajomné húkanie, snehová fujavica, staré osídlenie našich predkov... až mi miestami preskakovali zimomriavky po chrbte.
Sova obyčajná -Strix aluco-
Sova obyčajná -Strix aluco-
Po pár fotkách som sa vybral ešte ďalej po hrebeni, kde som počul pôtika. Žeby další námet na prechádzku? Uvidíme.
