Február so sebou priniesol veľa zrážok. Na horách väčšinou snehových, ale dole to bol skôr dážď. Aj keď párkrát sa zjavili vločky aj na podhorí, do niekoľkých hodín sa zmenili na vodu. Toto obdobie moc nemám rád. Všade je blato a zakaždým sa vraciam domov špinavý ako prasiatko. No okrem silného vetra alebo dažďa ma len máločo odradí. Je to ako droga. Neviem tomu povedať nie, skôr naopak, chcem stále viac.
V práci som porobil čo bolo treba a už aj som trielil do auta. Ani som nepozeral predpoveď počasia lebo takmer celý deň svietilo slnko. Počas presunu sa ale všetko zmenilo. Za pol hodinu sa zo slnečného dňa stal pochmúrny sychravý večer. Na čelnom skle sa objavovali prvé kvapky. Keď som vystúpil z auta, na chvíľu som zaváhal K mrholeniu sa pridal silný vietor, a tak som rozmýšľal či vôbec idem. No hneď som tú myšlienku zahnal niekam do kúta a zobral som si hrubšiu bundu.
Blato čvachtalo pod nohami a na niektorých miestach som sa riadne pošmýkal, najmä keď som schádzal malým briežkom k potoku. Z potoka sa ale stalo jazero. Popadané konáre po silnom vetre zrejme upchali jeho koryto a potok sa zdvihol a vylial na lúku. Problém bol ten, že ja som chcel ísť na druhú stranu. Nafukovací čln som však po ruke nemal, ba dokonca ani rybárske gumáky siahajúce po pás tiež nevlastním. Musel som teda vymyslieť alternatívu. Prešiel som až do najvzdialenejšieho špicu lúky. Tu však stojí posed a terén nie je bohvieaký na fotenie. Keď si sadnem nevidím pred seba hádam ani na 30m, kvôli blízkemu horizontu. Ak k tomu pridáte meter vysokú vegetáciu, je z toho nepoužiteľné miesto. A pritom ešte pred pár rokmi tu bolo dokonalé prostredie. Na jazierkach ukrytých v rákosí hniezdilo vodné vtáctvo, cez húštiny sa premávali diviaky. Až kým tu nenabehli bágre. Bohužiaľ, je to daň za ľudský pokrok. Našťastie si to územie príroda zas pomaličky berie späť pod svoje krídla. Pokračujem ďalej a vraciam sa na briežok odkiaľ som prišiel. Svetla ešte trošku ostalo, tak som si sadol len tak na kraj lúky. Viem, že tade pravidelne chodí srnčia, tak som aspoň chcel zistiť jej zvyky. Netrvalo dlho a v hustom poraste som zbadal biely srnčí zadok. To ale znamenalo, že odo mňa idú preč. "Nevadí, aspoň viem kade zhruba chodia." Za pár minút však vidím pomedzi steblá tráv pohyb. Kompletná srnčia rodinka. Srna, srnča a krásny srnec so zamatovým parožím. Zaostriť na ne je ale takmer nemožné. Postupne sa približujú a ja čakám na srnca. Ten ide ale ako posledný. Srnča sa dostáva na čistinu ako prvé a hneď pozerá mojím smerom. Už o mne vie, ale nevie čo som zač. Kývaním hlavy zhora dole si ma premeriava a snaží sa ma vyprovokovať k pohybu. Vtedy človek musí ostať úplne nehybný a zver to často odignoruje. Nepohol som ani prstom a srnča sa vrátilo do hustejšej vegetácie a znova sa páslo. Vydýchol som si. Srnec sa ale stále motal v chrastí. Autofokus sa vôbec nechytal a ja som čakal na tú správnu chvíľu. Zrazu srnec zmenil smer a na pár sekúnd sa ukázal.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Stihol som urobiť asi 3 zábery a znova sa skryl medzi trávu. Keby sa nebol hýbal, ani by som o ňom nevedel. Farba srsti dokonale splývala s prostredím. Lepšie maskovanie ako to moje. Postupne prišiel ku mne ešte bližšie. No stal sa z toho boj fotoaparátu a stebiel tráv. Keď sa k tomu pridal vietor a všetko sa vlnilo, myslel som, že sa nič nepodarí. Jedna fotka sa ale podarilo napriek všetkým okolnostiam.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Vietor ale doniesol môj pach až k srnčej rodinke. Ostražitá srna ma hneď odhalila a s brechotom odskočila so srnčaťom do kríkov. Prekvapený srnec ešte ostal chvíľu stáť ale vedel som, že ich čochvíľa bude nasledovať. Tak aj bolo.
Vtedy sa prihnal zo západu tmavý mrak a z oblohy začali padať veľké kvapky. Rýchlo som sa pobalil a mliazgajúcim blatom som sa vydal k autu.
