Tento rok je marec nezvyčajne chladný a suchý. Teploty v noci klesajú na -12°C a zrážky sa neobjavili už dobré 2, či 3 týždne. Príroda je pripravená na explóziu kvetov, len treba trochu vlahy a tepla. Kde-tu sa objavuje prvý podbeľ a stromy začínajú pomaly pučať, no tráva je vyschnutá na prach.
Staršie jelene už majú parohy zhodené a preto je čas sa sústrediť na nové výzvy. Tentokrát sme sa s Palom vybrali na jedno staré miesto. Naposledy som tam bol koncom ruje. Vtedy som tam ešte v rannom šere sledoval krásneho 18-toráka ako obháňa svoje jeleničky. Už vtedy bola lokalita poznačená ťažbou dreva. No čo prišlo som nečakal. Miesto, kde som ráno sedával bolo v brezovom hájiku. K nemu sa dalo relatívne nepozorovane dostať cez hustý smrekový les. Spomínam si akoby to bolo dnes, že som cez ten les chodieval v úplnej tme, takmer poslepiačky. Dnes tu už ten les nestojí, zostalo z neho len pár stromov na okraji, zvyšok mesačná krajina. Už pred pár týždňami, keď bol Palo na prechádzke s manželkou, mi hovoril, že to tam vyzerá zle, no toto som vôbec nečakal. Prechádzali sme po spílených konároch a obchádzali lúky. Po príchode k brezám som zbadal jelenice. Vychádzali z mladiny a pásli sa. Nevedeli o nás a tak sme sa usadili. V tieni smrečiny bola ešte zamrznutá vrstva snehu, ktorá fungovala ako poplašné zariadenie. Zrazu čosi zaprašťalo. Diviačia rodinka si to nasmerovala rovno za jelenicami. Ešte bolo šero a aj tak vyšli moc naľavo. Dlhšie sa nič nedialo. Iba Palovi okolo hlavy poskakovala veverica a vtáky začínali spievať, Vtom sa na opačnej strane lúky zjavila líška. Prechádzala po zvyškoch snehu a smerovala k nám. Nanešťastie ale zahla do mladiny. "Neboj nič," hovorím Palovi, "ona ešte vyjde." Natočil som sa celý doľava a čakal, kde sa zjaví oranžový kožúšok. Palo akoby neveriacky urobil to isté, asi si myslel, že si z neho robím srandu. Netrvalo dlho a líška sa ukázala, presne ako som predpovedal. Rovno pred nami. Urobil som zopár fotiek. Cvakanie uzávierky, ako zvyčajne vzbudilo u líšky záujem. A tak som spustil kanonádu. Čím viac uzávierka cvakala, tým viac líška utekala priamo k nám. Zastavila sa až hrane koľaje od lesných mechanizmov.
Líška hrdzavá -Vulpes vulpes-
Neveriacky pozerala na dve neforemné hrudy pod stromami. Asi čakala niečo lepšie. Keď si nás oboch poriadne prezrela, sklamane odbehla poza brezový háj. Palo celý nadšený až takmer vykríkol radosťou. Ale to ešte ani netušil, čo mám pre neho pripravené ďalej. No o tom až v ďalšom príbehu.
Comments