Je sobota ráno, budík zvoní 4:30. Rozmýšľam kam ísť. Hlavou sa mi premietajú spomienky z minulých rokov. Nejaký som nesvoj. Do kopcov sa mi nechce šľapať. Teplomer ukazuje -9°C, len by som sa spotil. Rozhodol som sa teda lepšie obliecť a ísť pozrieť len tak za dedinu.
Keď som vystupoval z auta, všetko bolo nejaké divné. Už mali dávno spievať vtáky, no na kraji obce neštekol ani pes. Všade ticho ako v hrobe. Pod rúškom tmy som prešiel na kopec, sadol medzi kríky a čakal. To ticho bolo až strašidelné. V túto ročnú dobu tu poskakujú králiky zlatohlavé, drozdy spievajú svoje piesne, ale dnes nič. Ani vietor konárom nepohne. Chvíľami sa cítim, akoby som mal niečo s ušami. Upokojí ma až prelietavajúci krkavec. V rohu lúky sa objavila líška. Prešla pozdĺž kríkov, kde zvyknem sedávať, keď je pod mrakom. No tentokrát je jasno a ihneď po východe slnka by som bol oslepený. Pokojne sedím a uprene pozerám na horizont pred sebou. Boli roky, kedy tu každé ráno zaťahovali jelene. Čas od času tu zavčas rána ryli v zemi diviaky a aj jazvec nás často poctil svojou návštevou. No tie časy sú už dávno preč. Všade naokolo vyrástli oplotky s dobytkom. Zver zmenila svoje návyky, no mne to miesto nejako prirástlo k srdcu. Bola to taká malá oáza pokoja, uprostred ľudského zhonu. Slnko sa pomaličky opieralo na protiľahlé svahy. "Zlatá hodinka" začala. No keďže sedím mierne pod kopcom, u mňa je ešte tieň. Zrazu na horizonte vidím niečo trčať. Mladý jelienok na mňa uprene pozerá. Teda pozerá mojím smerom.
Jeleň lesný -Cervus elaphus-
Niečo sa mu na mne nepáči. Asi tá dlhá rúra trčiaca z kríkov. Nehýbem sa. Na chvíľu sa zdá, že ma prekukol, no pokračuje ďalej do lesíka.
Jeleň lesný -Cervus elaphus-
Niečo je ale zle. Spoza horizontu vidím len chrbát, no ten pohyb nie je prirodzený. Keď vyjde spoza horizontu, vidím kde je problém. Na pravú prednú nohu ani len nedostupuje. Iba tak skacká po troch. Prestávam fotiť aby som ho zvukom nestresoval. Nehýbem sa a pozorujem ho len kútikom oka. Bol by som nerád keby sa splašil. Krívajúc pomaly prešiel až do lesíka na okraji kopca.
Sedel som ešte dobú pol hodinu, ale nič sa už neukázalo. Zbalil som sa a s foťákom pod pazuchou som sa poberal domov. Slnko už bolo vysoko a svietilo mi priamo do tváre. Zrazu sa ozvalo praskanie konárov pár metrov predo mnou. Diviaky zaľahnuté v kroví sa vyhrievali na jarnom slniečku. Z miest na ktorých ležali sa ešte parilo. Obišiel som ležovisko oblúkom a po pár minútach som bol pri aute.
Comments