Je to presne 10 rokov, kedy som videl a fotil svojho prvého srnca osmoráka. A akoby na toto výročie, som dostal od prírody darček, druhého raritného srnca. Ale pekne poporiadku. Bol piatok poobede, a ja som išiel s autom do servisu. Myslel som si, že v ten deň už ani nikde nepôjdem. Servisák bol však veľmi šikovný a tak som narýchlo vybehol do terénu. Sneh zmizol v priebehu pár dní, no ostalo po ňom poriadne bahnisko. Nik príčetný by tam nešiel, takže som vedel, že tam bude kľud. Ani som si poriadne nesadol, vo svahu oproti bežala líška a na moje prekvapenie, behom sa vrútila do diery v zemi asi 3m odo mňa. Narýchlo som všetko zbalil a posunul sa pár desiatok metrov späť, aby som ju nevyrušoval, aj na úkor toho, že budú zrejme horšie fotky. A tak aj bolo. Srnčia začala vychádzať len kúsok od líščieho brlohu, a keby som ostal na mieste, juuj, to by boli fotky. Nikdy to však nestojí za to, aby človek svojou prítomnosťou vedome narúšal tak citlivé miesta ako brlohy. V ten deň sa mi nepodarili moc dobré zábery a tak som si povedal, že ak mi to čas dovolí, opäť sa vrátim.
Prešli sotva 2 dni a ja už som kráčal cez bahenné pole. Nanešťastie, po mojom príchode na lúčku, už zver vychádzala z húštia. Neostávalo mi nič iné, len to celé obísť z druhej strany. Kým som však prešiel dookola, zver zatiaľ z lúčky zmizla. Sadol som si a užíval si teplé slnečné lúče. Dlho nič nechodilo. Slnko už klesalo za horizont a zrazu som v diaľke na oranisku zbadal pohyb. Pomalým krokom prichádzali 3 kusy, z toho jeden srnec. "Nech je to on", modlil som sa v duchu. A bol to on. Posledné lúče slnka osvietili lúku a na okamih sa na mňa pozrel.
Dúfam, že sa mu bude dariť a ešte niekedy sa stretneme.
