Tí, ktorí ma poznajú vedia, že na jednom mieste nikdy dlho nevydržím. Stále musím objavovať niečo nové. Nové miesta, druhy, kompozície,... Ale po toľkých rokoch fotenia už toho ostáva len málo na objavovanie.
Tak som sa vybral na jednu novú lokalitu. Nebola úplne nová, no sedel som tu len pár krát podvečer. Najprv som si ju išiel obzrieť počas dňa. Kade prísť, kde si sadnúť, alebo kade sa ísť prejsť. Vyzeralo to celkom sľubne, dokonca pri návrate sme s priateľkou spozorovali jelenicu. A tak som zaradil toto miesto do itinerára.
O pár dní neskôr som sa rozhodol ho navštíviť. Nemal som absolútne žiadnu predstavu, či tu vôbec čosi ráno chodí. No už pár metrov nad dedinou ma o prítomnosti presvedčila brechajúca jelenica. Keby som ale nevedel, komu ten zvuk patrí, asi by som sa v tej tme zľakol. Jelenice trošku odbehli a ja som pokračoval ďalej. Na horizonte som zbadal siluetu srnčej. Prikrčil som sa a stúpal hore strminou, aby som sa ukryl pod mladými bukmi.
Už keď som si sadal, pár metrov nado mnou som na lúke zbadal čosi tmavé. Myslel som si, že je to vysoká. Keď som sa ale usadil a zamaskoval, lepšie som sa pozrel cez ďalekohľad. Boli to diviaky. Zo 4 veľké kusy a 8 malých. Pásli sa na tráve pod smrekovým lesom. V tom zospodu vychádzali jelenice. Zrejme tie ktoré som míňal v tme. Pokojne sa pásli a postupne sa približovali. Diviaky schádzali postupne nižšie a nižšie. To ale znepokojilo lane. Tie s nervóznym pohľadom zahli z lúky pod mladé buky, pod ktorými som sedel. Doteraz nechápem ako je možné, že sa nesplašili, no prešli asi len 5m odo mňa a stratili sa v tmavom bukovom háji. Ešte stále bolo šero. Obloha bola zatiahnutá a tak som na východ slnka čakal márne. Diviaky sa medzitým rozbehli smerom k dedine. Jedna diviačica na chvíľu zastala, aby počkala na svoju ratolesť. O pár minút už spolu upaľovali za svojím stádom. Zrazu sa spoza horizontu vynorilo zopár väčších obrysov. Jelene! Dva z nich mali parohy ešte v lyku. Ten najstarší už mal ale vytlčené. Pekný statný nepravidelný 14-torák. Tlačím ISO do nevídaných hodnôt, aby som mal aspoň nejaký dokumentačný záber.
Jeleň lesný -Cervus elaphus-
Spoza mňa sa k nim pridáva druhá črieda mladíkov. Spoločne sa pasú asi 50m odo mňa.
Jeleň lesný -Cervus elaphus-
Prišli ale príliš blízko a "chytili" mi vietor. Neistým krokom odbehli na druhú stranu lúky a po horizonte sa vybrali k smrekovému lesu.
Postupne sa rozvidnelo a zrazu akoby ostalo mŕtvo. Po tej premávke, čo tu bola ešte pred pár minútami by človek neveril, že som tam už nič nevidel. Svetla už bolo dosť a tak som sa pomaly začal baliť. Ešte som chcel prejsť poza les na druhú stranu, kde boli lúky s remízkami. V tom som začul zakašľanie. Nie však ľudské. Ale také to, keď srnčia zver má strečky. Musela byť niekde blízko. No ako som sa pozeral, s ďalekohľadom, s foťákom, popod kríky, ponad ne, nevidel som ani chlp. Znova sa ozvalo kašľanie. Opäť som prešiel pohľadom cez lúku a nič. Aby som stihol ráno prísť do práce, musel som ísť. Vtedy som zbadal jeden kus ležať uprostred lúky. Pozrel som cez ďalekohľad, srna. Pokračoval som v balení maskovačky. Vtedy sa postavil a zo srnky sa stal srnček. Keby som vedel, že tam leží srnec, aspoň by som pískol. Jeho parôžky boli však tak maličké, že až do poslednej chvíle som si myslel, že je to srnka.
O chvíľu som už stúpal na vrch kopca. Pozorne som prezeral každý kút lúky. Nikde nič. Postupne som prechádzal okolo ďalších remízok. Všetko už bolo zalezené. Až som sa vynoril spoza jedného pásu kríkov a okamžite som zaradil spiatočku. Asi o 200m metrov ďalej pozdĺž kríkov sa pásol srnec. Ukryl som sa do trávy a skúsil som zavábiť. pozrel sa mojim smerom a pásol sa ďalej. Zapískal som znova. Opäť zdvihol hlavu a pomalým krokom sa vydal ku mne. Vtedy som ho stratil z dohľadu. Hodnú chvíľu som ho nevidel a tak som sa rozhodol, že mu pôjdem oproti. O pár metrov som ho našiel za malým kopčekom. Opäť som spravil pár krokov vzad, ukryl sa do trávy a zapískal. To sa už s ňufákom pri zemi vybral hľadať svoju družku.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Chodil od jedného kvetu k druhému a nasával pachy. Skúsil som ho ešte trošku nasmerovať. Vtedy spozornel.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
A už kráčal ku mne.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Ale svoju družku nenašiel. Namiesto toho tam čupelo zelené čudo, ktoré rachotilo. A tak zmätený odbehol preč.
A keď už bolo nafotené, pobral som sa aj ja rezkým krokom do práce.
コメント