Už ani neviem koľký krát idem za srncami na moje obľúbené miesto. Mám ho celkom rád, vždy tam bol od ľudí kľud. Naozaj asi len 2-3 krát za celú históriu, čo tam chodím som niekoho stretol. Za poslednú dobu sa toho ale dosť zmenilo. Na lúkach, cez ktoré prechádzam, vyrástli 2 posedy. A jeden z nich je rovno za "mojim" miestom.
Ten deň bol ale iný. Už keď som vystúpil z auta som mal nepríjemný pocit. V diaľke bolo počuť motorky. U nás nič zvláštne, ale rachot prichádzal z miest kam som mieril. V duchu som sa modlil, aby to bolo na druhej strane rieky. Bohužiaľ moje modlitby neboli vyslyšané. Partia štyroch mladíkov s burácajúcimi motormi lietala hore dole popred spomínaný posed. Nikdy predtým som ich tam nevidel, ba dokonca ani stopy od motoriek tam neboli. Keď ma zbadali, všetci zastali akoby na štartovacej čiare. V momente, keď som sa vybral smerom ku nim, roztúrovali motory do biela a s neuveriteľným hlukom vyštartovali vpred. Bahno lietalo na všetky strany. Na chvíľu som ostal stáť a uvažoval som čo s načatým dňom. "Zver bude vyplašená na všetky strany, k vode sa mi nechce ísť, je kalná a fúka vietor, ani volavky nebudú", chodilo mi hlavou. Na zmenu lokality už nebol dostatok času. Rozhodol som sa pokračovať pozdĺž potoka, čo najďalej od motorkami rozrytej lúky dúfajúc, že sa "pretekári" už nevrátia.
Po pol hodinke som si sadol do kríkov. Ani som si nevšimol líšku sediacu v diaľke. Bola ozaj ďaleko, iba malá bodka v ďalekohľade a tak som jej zrejme neprekážal. Takmer vždy, keď prídem niekde fotiť, vymýšľam si v hlave konkrétne fotky. "Tu by mohol prísť srnec v krásnom jemnom protisvetle, kde by vynikli jeho zamatom pokryté parôžky. A tu by mohla pristáť volavka, či myšiak", chodí mi v hlave a pri každej myšlienke sa "štelujem" do rôznych smerov. Hneď ako som zbadal v diaľke ten oranžový kožúšok, predstavil som si líšku na zlatou farbou zaliatej lúke. Ako loví myšky z výskoku. Sú to také sny, no zväčša sa nikdy nenaplnia, ale aspoň si skrátim chvíľu pri čakaní. Líštička si to po pár minútach namierila mojim smerom. Spozornel som. Popri kríkoch sa pomaly približovala. Veľakrát však zahla do húštiny, a už jej nebolo. Tentoraz ale išla čoraz bližšie. Skrčený pri foťáku som sledoval cez hľadáčik jej pohyb. Ani srnčia, prechádzajúca poza líšku ma teraz nezaujímala. Bol som sústredený len a len na líšku. Niečo ju ťahalo ku mne. To sa ešte nikdy nestalo, že by prišla takto blízko. Vo vrecku s kľúčmi nosím vábničku na líšky, myškovačku. Nikdy som s ňou nič neprivábil, no aj tak po nej siaham. Párkrát pískam, ale líška nejaví záujem. Zastala, ale pozerá do boku. Sedí a otáča hlavou s nastraženými ušami zo strany na stranu. Začula svoju korisť. Vzdialenosť je dobrá, svetlo na môj vkus trošku ostré, ale aspoň mám možnosť nastaviť krátku dobu expozície, aby som "zmrazil" rýchly pohyb. Postavila sa na štyri a napla sa ako struna. Vedel som, že toto je tá chvíľa. Prikovaný k hľadáčiku s prstom na spúšti. A zrazu líška skáče. Takmer som zadrel uzávierku. Lov dopadol neúspešne. Malý hlodavec zrejme stihol ujsť do úkrytu. No lov bol sklamaním aj pre mňa. Práve v najlepšej chvíli sa rozhodol fotoaparát, že zaostrí na steblá trávy pár centimetrov pred líškou. Myslel som, že ma porazí, keď som prezeral fotky. Musel som teda uspokojiť s klasickým statickým záberom.
Líška hrdzavá -Vulpes vulpes-
Nahnevaný na seba, na foťák, na tú trávu a na "celý svet" som tam ešte sedel do zotmenia. Nič sa však už neukázalo. Líška sa vrátila odkiaľ prišla a srnčie sa páslo ďaleko na fotenie. Aj také sú dni v živote fotografa. Treba to hodiť za hlavu a dúfať, že nabudúce sa to podarí. Veď predsa nejde o život.
Comments