Je sobota ráno a ja sadám do auta. Po niekoľkých minútach zastavujem za dedinou. Cez lúky sa presúvam k rieke. Je ešte šero, keď sadám na jej breh a maskujem sa. Zhruba po pol hodine registrujem pohyb. Asi 4m odo mňa vykukla spoza spadnutého stromu lasica. Prebehla mi asi 15cm od nôh a vliezla do naplavených konárov hneď vedľa mňa. Vtáky krásne spievali a vzduchom poletovali vločky snehu. Zrazu vidím pohyb na druhej strane brehu. Medveď! Medvedica s odrasteným mláďaťom prechádzajú poza kamenné nánosy meandrujúcej rieky. Vidím ako sa pomedzi brehový porast sem tam mihne silueta medvedice až sa mi stráca v húštine. V tom mladý medveď prechádza cez násyp na štrkovú pláž. Neváham a uzávierka cvaká "ostošesť". Ledva ho zmestím do hľadáčika.
Adrenalín stúpa. Macko rezkým krokom smeruje k vode. Zrejme ešte o mne nevie. Fotiť už nemá zmysel, cez foťák nevidím poriadne ani celú hlavu. Keďže neviem kde je medvedica, snažím sa predísť nepríjemnému stretu a dávam o sebe vedieť hlasnejším "Hej maco!". Medvedík sa stavá na zadné, ale chrbtom ku mne. Už sa mi to stalo niekoľkokrát, že sa zvuk akoby poodráža a zver ho registruje z opačnej strany. Stane sa však to čo som nechcel. Chlpáč stojí na zadných tesne pri vode a pozerá opačným smerom ako som ja. Vtom sa hádže do vody. Zakričím ešte raz. Nič. Pláva stále smerom ku mne. Skúšam, tentokrát už hlasnejšie: "Hej maco, kam ideš!!" Dravý prúd ho však strháva do hlbočiny, kde nedosiahne na dno. Všade špliecha voda. Je stále bližšie a bližšie. Neviem či sa mám báť viac o seba, alebo o medveďa. Asi 2m predo mnou už dosiahne na dno, zaberá labami a uteká preč pozdĺž brehu čo mu sily stačia. Kontrolujem polohu medvedice, tá však prebieha cez vodu o niekoľko desiatok metrov vyššie proti prúdu.
So srdcom v krku som sedel na brehu ešte pár minút a snažil som si uvedomiť, čo sa to vlastne stalo. Ešte teraz, keď o tom píšem sa mi ježia všetky chlpy na tele. Neskutočné. Som však rád, že všetko nakoniec dobre dopadlo aj pre mňa aj pre medvedíka a mohol som sa spokojne pobrať domov.
