Posledný týždeň bol ozaj skúškou pre každého, nie len pre nás ľudí, ale aj pre zvieratá v prírode. Zem vyschnutá na prach, potoky prázdne a zver stiahnutá čo najhlbšie v lese, ukrytá pred spaľujúcim slnkom. Horúčavy konečne vystriedal tak potrebný dážď a v prírode to ihneď ožilo.
Na mieste som bol ešte keď mrholilo. Bolo relatívne skoro a tak som nepredpokladal, že by bolo niečo na lúkach. Mýlil som sa. Asi každý tvor sa tešil z ochladenia a vlahy a tak už pri príchode ma čakal na kopčeku srnec. No všimol som si ho neskoro. Pokúšal som sa vytiahnuť foťák a prikradnúť sa k nemu spoza horizontu, no neúspešne.
Vnoril som sa do útrob lesa a sadol si na okraj čistiny. Pomaly prestávalo pršať a spoza oblakov vykukovalo slnko. Z lesnej pôdy sa parilo ako z kotla. Slnečné lúče prenikajúce pomedzi koruny stromov tomu dávali magickú atmosféru. Už tam chýbal len nejaký jeleň alebo srnec. Na moje sklamanie sa ale nič neukázalo a tak som so zapadajúcim slnkom zbalil techniku. Prešiel som na kraj lesa, chcel som ešte pozrieť okolité lúky. Akonáhle som vyšiel z lesa, kontroloval som okolie. Nikde nič. Prešiel som pár metrov a spoza kopčeka už na mňa hľadel srnec. Bol to ten, ktorého som stretol pri príchode. Ani tentokrát mi nedal šancu na poriadnu fotku. Vyšiel som na vrch kopca a pokračoval popri lese. Netrvalo dlho a dorazil som k rozkvitnutej lúke medzi kukuricou. Uprostred nej ležal srnec. Nevedel o mne. Stiahol som sa o pár metrov späť a ukryl som sa do vysokej trávy. Vytiahol som vábničku a skúsil som pár krát písknuť. Srnec ihneď vstal a pozeral mojím smerom. "Píííí, Pííí", ozvalo sa z vábničky. To už srnec naštartoval motory a upaľoval ku mne. Svetla už bolo ozaj málo a tak som len dúfal, že to foťák zvládne a ruky udržia.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Jedna fotka bola nakoniec celkom ostrá a tak som bol rád, že neodchádzam naprázdno. No a srnec? Ten len nechápavo pozeral, že zo srnky sa vykľulo zelené čudo a neveriacky, na 3 krát odkráčal do kukuričného poľa.
