Dni sa pomaly predlžujú a tak sa po práci dá ísť čoraz ďalej. Na ranných potulkách som už počul prvé sovy a tak som sa vybral do lesov na prieskum.
Pofukoval studený vietor a ja som si nerobil veľké nádeje. Išiel som skôr obzrieť nové lokality, kde som doteraz moc nechodil. Zem stvrdnutá na kosť pukala pri každom kroku. K tichému pohybu neprispievala ani hrubá vrstva suchého lístia. Moje kroky však aspoň čiastočne kryl vietor. Po pol hodine som odbočil zo zvážnice a smeroval som k skalám. Skalné terasy lemovali staré, častokrát zlomené borovice a buky. Pomaly som prechádzal okolo nich a sledoval každú dutinku, každú rázsochu, či tam niekde nebude vykukovať nejaká sovička. Na vrchol som sa dostal v momente, keď zapadalo slnko. Posledné lúče slnka sa dotýkali holých konárov urastených bukov. Sadol som si pod jeden z nich a len načúval zvukom lesa. Dole v "skalnom meste" čosi šušťalo. Vietor postupne utíchol a poriadne sa schladilo. V diaľke sa zrazu ozval líščí nárek. Až mi prebehli zimomriavky po chrbte. Za hrebeňom sa ozvalo ale čosi iné. Slabučké pískanie. Nastražil som uši a snažil som sa lokalizovať miesto, odkiaľ zvuk prichádzal. Pár metrov som podišiel. Pukajúce bukvice na kameňoch ma prezradili a jelenice, o ktorých som dovtedy nevedel spozorneli. Paradoxne pozerali iným smerom. Akoby sa zvuk poodrážal v skalných trhlinách. Každopádne sa im tie zvuky nepáčili a postupne zišli dole. Kroky v lístí však prilákali aj zvedavca. Malý kuvičok si prišiel pozrieť čo sa to deje v jeho kráľovstve. Už som bol prezradený a jelenice boli ďaleko, tak som išiel za sovičkou. Vyskúšal som jej písknuť v ústrety. V sekunde bola pri mne.
Kuvičok vrabčí -Glaucidium passerinum-
Svetla už bolo naozaj málo a zimou roztrasené ruky mi nedovolili viac fotiť. Podaril sa len jeden záber. Pod starým ohnutým bukom som drkotal zubami až do zotmenia a vychutnával si magickú atmosféru skalného mesta. Verím, že sa s týmto drobcom ešte stretnem, ale až keď sa trošku oteplí.
