Jelenia ruja je už za nami. Dni sa začínajú skracovať a na fotenie už neostáva veľa času. Keď sa k tomu pridá zlé počasie, fotenie sa odkladá. A takto plynú dni, ba dokonca aj týždne bez poriadnej vychádzky. Napokon sa však počasie zľutovalo.
Rozhodol som sa navštíviť starý neprístupný les, kde som stretával veľké množstvo vtáctva. Hodinka šľapania do strmého kopca a som na mieste. Hrobové ticho počas výstupu ma zneisťovalo. Sadol som si pod starý smrek a zamaskoval sa. Pár minút po príchode som registroval v húštine predo mnou pohyb. Keď sa ozval prenikavý trepot krídel, vedel som že na blízku je jariabok. Samček so svojím prenikavým piskotom sa mi aj ukázal, ale vždy mi zavadzala okolitá vegetácia.
V tom však moju pozornosť upútalo niečo iné. V diaľke sa rozštebotali sýkorky chochlaté a králiky zlatohlavé. Keď som začul charakteristické "tü tü tü tü tü", srdce mi poskočilo. "Kuvičok," prebehlo mi hlavou a už aj som sa vydal k nemu. O pár metrov som ho zbadal vysoko v korunách stromov v oblúčení spevavcov.
Z mojej prítomnosti si veľkú hlavu nerobil a tak som skúsil pustiť nahrávku z telefónu. Sotva prešlo pár sekúnd a už sedel meter nado mnou a veľkými kukadlami pozeral dole na to čudo. Párkrát mi preletel tesne okolo hlavy. Napokon si sadol na konár predo mnou. Musel som však cúvnuť asi o meter dozadu, aby sa mi vôbec zmestil do hľadáčika.
Urobil som zopár fotiek a videí a keď sa zotmelo pobral som sa domov. Cestou dole ma ešte kuvičok niekoľkokrát vyprevadil špeciálnym jesenným hlasom. Krásne zakončenie dňa v divočine.
