Príroda ožíva. Všade počuť vtáčí spev. Tráva na lúkach sa začína zelenať a spod popadaných listov vykukujú prvé kvety. Posledná týždne sa mi nepodarilo takmer nič. Videl som len zopár kusov vysokej, diviaka v úplnej tme a srnku. Venoval som sa ale viac spoznávaniu nových miest. Tak tomu bolo aj včera.
Večer mala oblačnosť ustúpiť a predpokladal som krásny západ slnka. Vybral som sa preskúmať Rajeckú dolinu. Hneď po práci som sadol do auta a upaľoval som na juh. Zaparkoval som pod horou a krátkou dolinou som si to smeroval na hrebeň. Po zhruba kilometri som sa odpojil z doliny a stúpal strmým lesom. Ani to netrvalo tak dlho a už som bol na horskej lúke. No môj cieľ bol ešte o kus ďalej. Postupoval som a naberal výškové metre. Nikde nikto, iba ja, hory, spev vtákov. Netrvalo dlho a idylku mi pokazil hluk motoriek v doline podo mnou. Nedával som tomu veľký význam a nechcel som si kaziť náladu. No stalo sa to najhoršie čo sa mohlo stať. Na mieste kde som chcel čakať, stáli dve motorky a ich majitelia sedeli opodiaľ. Neostávalo mi nič iné len ísť ďalej a dúfať, že čoskoro sa poberú odkiaľ prišli. Pokračoval som po úbočí, čo najďalej od nich. Myslel som si, že to už nemôže byť horšie. Mohlo. Týmto dvom "jazdcom" nenapadlo nič lepšie, ako ísť rovno za mnou. Hukot motorov sa ozýval na kilometre ďaleko. Za pár sekúnd ma dobehli. No turistický chodník bol priúzky. Jeden začal po mne vypiskovať, zrejme aby som sa im uhol, no ja som sa ani len neotočil. Počkali kým prejdem najstrmší úsek a namierili si to rovno k smerovníku, kde jeden z nich rozopol gate a vykonal potrebu. Neznášam takýchto bezohľadných arogantných ľudí. Nahnevaný som si to namieril priamo ku nim. Bol som rozhodnutý im poriadne vynadať. No ani mi nedali šancu. Zrejme videli môj nenávistný pohľad. Sadli na motorky a upaľovali, s ešte väčším revom naspäť. Potreboval som sa trošku ukľudniť a tak som zašiel o kus ďalej a na chvíľu som si sadol. Už bolo takmer 6 hodín. Už som mal dávno sedieť zamaskovaný kdesi pod smrekom. Namiesto toho som dýchal výpary z výfukov. Bol som rozhodnutý to zabaliť a ísť domov. Vybral som sa teda späť, po úzkom chodníku rozrytom od terénnych kolies motoriek. V duchu som ich preklínal a častoval ich rôznymi nepublikovateľnými nadávkami. Na západe sa začala trhať oblačnosť. Po skoro dvoch hodinách šľapania sa mi to veru nechcelo len tak vzdať. Skúsil som teda ešte zájsť za kopec, na odľahlú lúčku. Myslel som si, že tam bude kľud, no stopy od kolies viedli aj tade. Už som nemal viac síl a sadol som si len tak na lúku. Pozeral som sa do diaľky a v duchu stále nadával. Po chvíli som si ale všimol, že sedím na kraji lúky obsypanej snežienkami. Druhýkrát v živote som našiel vo voľnej prírode snežienky. No mal som so sebou len širokoúhly objektív a "400vku". O pár sekúnd som sa už váľal v tráve a hľadal kompozície. Slnko sa pomaličky predieralo pomedzi oblaky a krásne osvietilo kvety snežienok. Aspoň taká malá náplasť na pocukané nervy.
Snežienka jarná -Galanthus nivalis-
Keď slnko zapadlo, pobral som sa domov. Na najspodnejšej lúčke som ešte stretol líšku, no už nebolo takmer žiadne svetlo a bola ďaleko.
Niektorým ľuďom nie je už nič sväté. Mnohí sa nevedia správať. No a ako bonus sú títo "pretekári". Motorky do hôr jednoducho nepatria a ak to nejakou náhodou čítajú tí dvaja dotyční, tak by si mohli vstúpiť do svedomia. Ale to by som chcel asi veľa od takých obmedzencov.
Comments