Ubehlo už niekoľko dní, od objavenia sovy lesnej v starej bukovej hore. Rozhodol som sa ju ísť navštíviť znova. Tentokrát som so sebou zobral aj kamaráta Pala. Bolo to také malé prekvapenie.
Keďže sa lokalita nachádza na juhozápadnej strane kopca, a slnko tam svieti až neskoro ráno, zvolil som trošku komplikovanú stratégiu. Ráno sme sa potme vybrali čakať na okraj hory. Moc nádejí som tomu nedával. Lesy naokolo sú takmer dohola vyrúbané. Aj lúky sú viditeľne poznačené ťažbou. Hlboké brázdy vryté do zeme sa kľukatia pozdĺž rúbanísk. Pred pár rokmi to bolo ozaj pekné miesto a mám odtiaľ jedny z najkrajších zážitkov z jelene ruje. No svet sa mení a my sa musíme prispôsobiť.
Krátko po príchode na miesto sme videli stádo jeleníc. O pár minút neskôr ich nasledovali diviaky a všetko ukončila líška. Keď už slnko vyšlo spoza kopca, vybrali sme sa do bukovej hory, vzdialenej asi pol hodinu chôdze. Zo starej zvážnice sme sa pustili dole lesom. Vyprahnutá pôda bola pokrytá hrubou vrstvou oranžovo-hnedého bukového lístia. Presun takýmto terénom bol ozaj hlučný. Cestou sme míňali skupinu mladých jeleňov. Veveričkám poskakujúcim po stromoch šuchot vôbec neprekážal. Skôr naopak. Akoby ich zaujímalo, kto to kráča lesom. Zopár z nich pekne zapózovalo. No my sme sa moc nezdržiavali. Cieľ bol ešte ďaleko. Z tejto strany som išiel prvýkrát a tak bolo hľadanie konkrétneho stromu uprostred lesa trošku zdĺhavé. Je to ako hľadať ihlu v kope sena. No z predošlého pokusu som si zapamätal zopár orientačných bodov a tak sa to po drobných peripetiách nakoniec podarilo. Vyhliadli sme si dva buky neďaleko dutiny a sadli sme si pod ne. V tom sa spoza nás ozval riadny lomoz. Splašené stádo diviakov zbiehalo z kopca smerom k nám. Bohužiaľ ich spoza kopca nebolo vidno. Keď šuchot a praskot po chvíľke utíchol, my už sme sedeli zamaskovaní za hrubými bukmi. Naše zraky sa upierali na dieru v strome. No okrem sýkoriek a pár tesárov sa nič nedialo. Zhruba po pol hodine sme to vzdali a čo najtichšie sme sa vzdialili. Bol som sklamaný, keďže som Palovi sľúbil prekvapenie. Dokonca som už rozmýšľal o tom, že predošlé pozorovanie bola len náhoda a sova lokalitu opustila. No nebolo všetkým nádejam koniec. Boli sme už zhruba 100m vzdialený od stromu, keď sa ozvalo "Hú, hu-huhuhuhúúú". Na Palovej tvári sa objavil úsmev. Pozrel na mňa, akoby dovtedy neveril, že tam naozaj niekde tá sovička je. No nešli sme už naspäť. Namiesto toho sme si sadli mimo dohľad a len tak sme sa rozprávali. O zážitkoch, o plánoch do budúcna. Počas rozhovoru nás ale sova pekne pokúšala. Každých pár minút sa z diaľky ozvala. Slnko už bolo relatívne vysoko, no do tých miest prenikli slnečné lúče až teraz. Pomaly sme sa už zdvíhali na odchod, keď Palovi vravím: "počkaj ma tu, idem sa len mrknúť či tam náhodou nesedí." A tak som aj išiel. S ďalekohľadom v ruke som prešiel pár metrov. Oprel som sa o machom pokrytý kmeň buka a prehľadával som stromy podo mnou. Maskovanie sovy lesnej je ale tak dobré, že mi trvalo hodnú chvíľu kým som ju našiel. Keby sa akurát vtedy neozvala, asi by som odchádzal sklamaný. Už aj som sa ponáhľal za Palom, oznámiť mu tú radostnú správu. "Je tam", šepol som mu potichu, keď som sa vrátil. "Fakt?", odpovedal mi. "Poď, pôjdeme sa na ňu len tak zďaleka pozrieť." O pár sekúnd sme ju už nalepený na foťákoch z diaľky pozorovali.
Sova lesná -Strix aluco-
Sedeli sme tam opretí o strom a vôbec sa nám odtiaľ nechcelo odísť. Tak krásne tam pózovala a vyhrievala sa na slniečku po studenej noci. Bolo až magické ako ju slnečné lúče osvetľovali. Podľa toho dostala od Pala aj meno. Odvtedy ju voláme Svetlana. Bližšie sme v ten deň už nešli, zbytočne by sme ju vyplašili. Verím, že sa na lokalite ešte zdrží a podarí sa aj detailnejší záber.
