Víkend ubehol ako voda a v pondelok bolo treba ísť do práce. Dni sa vliekli. Ponuré hmlisté počasie tomu nepridávalo. Našťastie to netrvalo dlho a bol tu sviatok v strede týždňa. Dúfal som, že inverzné počasie pretrvá a ja sa ráno ocitnem nad hmlou, ďaleko od dusivej atmosféry tu dole.
Zobúdzam sa do šedivého rána. No teraz s veľkým optimizmom. Teším sa ako sa vynorím z hmly a uvidím tu krásu hôr. Rýchlo sa balím a sadám do auta. Opúšťam Liptovský Mikuláš a smerujem opäť do Nízkych Tatier. Radosť mi trochu prekazí nedostatok hmly, ktorá sa stráca iba pár metrov za mestom. Nezúfam, každé ráno v horách je jedinečné. Cesta nahor je trošku adrenalínová, keďže je všetko zamrznuté. Pramienky vody, často prechádzajúce cez chodník, sú z veľkej časti zamrznuté. Obúvam si protišmykové návleky a kráčam ďalej. Paradoxne po pár metroch mi ich už netreba a oceľové hroty už škrípu naprázdno po holých kameňoch. So stúpajúcou výškou rastie aj intenzita vetra. Keď sa dostávam po serpentínach do sedla, dobre viem že som v Nízkych Tatrách. Toto pohorie je jedno z najveternejších na Slovensku (ak nie to najveternejšie) a svojej povesti nezostáva nič dlžné ani tentokrát. Bol som tu hore nespočetne krát, no asi len zo 3-4 krát nefúkalo. Obliekam na seba všetko čo mám a v duchu si ďakujem, že mám zimnú bundu, ktorú obvykle nenosím. Prechádzam na druhú stranu sedla a zostávam v nemom úžase. Južná strana je úplne zakrytá nízkou oblačnosťou. Hmlistá perina sa prevaľuje v doline a ja sa ponáhľam nájsť nejaké vhodné miesto na fotenie. Pod pojmom vhodné miesto treba rozumieť miesto s pekným výhľadom. Po chvíľke také miesto nachádzam, no neviem či sa dá nazvať vhodným. Je tu neskutočná zima. Na hlavu si navliekam kuklu, na ruky rukavice. Vetrisko bičuje všetko čo trčí čo i len centimeter nad povrch kopca. No všetko ide bokom. Prehadzujem objektív a upevňujem foťák na statív. Podo mnou sa to riadne melie. Skrehnutými prstami nasadzujem ND filter a nastavujem dlhý čas. Prvé pokusy nevychádzajú, čas odhadujem len od oka. Použiteľná fotka vzniká asi až na tretí pokus.
Tlak pomaly klesá a oblačnosť sa začína liať do severných dolín.
Tie pohľady sú až neskutočné. Na vrcholky hrebeňa dopadajú prvé lúče slnka a ja v rýchlosti otáčam fotoaparát a robím panorámu.
Akoby povedala moja stará mama, "pohľad pre bohov."
Prsty už si necítim. Na zohriatie si nalievam čaj a kým trošku vychladne, chrúmem horalku. Slnko už vystúpilo vysoko a už nevládzem len tak sedieť. Pohltený do fascinujúcej atmosféry som úplne zabudol na kamzíky, kvôli ktorým som pôvodne prišiel. Balím techniku a vydávam sa po hrebeni na východ. Nikde ani živej duše. Ani sa nečudujem v tom vetrisku. Asi po pol hodine stretávam mladého fotografa. Po chvíľke sa lúčime a každý ideme iným smerom. Prechádzam ešte pár metrov a už sa ozýva kapela s názvom "HLAD" a ja musím zastaviť. Tí čo ma poznajú vedia, že na horách mi veľa jedla netreba, no nikto z nich by ma nechcel zažiť hladného. Ako sa hovorí, keď si hladný nie si to ty. Za skalným previsom nachádzam tentokrát už ozaj vhodné miesto. Nefúka tu až tak a pomedzi skaly presvitá aj slnko. Síce moc nehreje, ale aspoň mám lepší pocit. Chlieb so salámou mizne v priebehu pár minút. Dávam si ešte pár dúškov čaju a zajedám to čokoládou plneným croissantom. Moja obľúbená strava na hory. Z nečinnosti mi je už opäť zima. Keď pomaly vstávam, kútikom oka zbadám kamzíka. Pomedzi skaly mu trčí len hlava. No kým siaham po foťáku, uteká preč. "Čo je s tými kamzíkmi," hovorím si v duchu. Inokedy pózujúce priamo na chodníku, sú počas posledných stretnutí veľmi plaché a utekajú aj na veľkú vzdialenosť. Obchádzam pomaly skalisko a pozerám do doliny kam capko zašiel. Je ale spolu s "kamarátom" príliš nízko, no robím aspoň dokumentačný zábery.
Kamzík vrchovský -Rupicapra rupicapra-
V diaľke už vidím turistov a tak sa poberám opačným smerom. Po kamzíkoch sa zľahla zem. "Asi mi to nie je dnes súdené", behá mi mysľou. Kráčam ďalej po hrebeni, keď tu zrazu vidím ako sa hmla leje do údolia, ktorým som prišiel. Zhodou okolností sa znova stretávam s mladým fotografom z rána. Mal v pláne pokračovať až na chatu, no ten pohľad ho nepustil. Okrem iného, naozaj by ste nechceli prechádza v tom vetrisku cez mrznúcu hmlu. Sadáme si do závetria a kecáme. O fotení, otužovaní a tak. Medzičasom som dal nahrávať časozberné video a následne aj dlhočasovku. Nakoniec to vyšlo celkom fajn.
Netrvá dlho a oblačnosť zalieva aj nás. Spolu s Viktorom, fotografom, sa vydávame na západ po hrebeni. Nemáme na výber, hmla pohltila celý hrebeň. Prechádzame v bielej tme a vietor nám šľahá drobné kryštáliky do tváre. Onedlho sme z ľavej strane úplne pokrytý ľadom. Skladám si okuliare, aj tak cez ne nič nevidím. Za necelú hodinku sa dostávame vrchol hrebeňa. Stále v oblaku. Na chvíľku prestáva fúkať a v diaľke sa ukazujú Vysoké Tatry. Táto idylka netrvá dlho. Čakáme či sa podmienky nezlepšia a oblačnosť trošku klesne. No nič sa nemení. Viktor sa so mnou lúči, ja ešte ostávam, verím, že sa to roztrhne. Na horách som večný optimista. O ďalšiu pol hodinu neskôr mi už je ale poriadna zima. Opäť vstávam a smerujem nazad. Asi 10 minút po tom ako som zišiel z vrcholu sa oblačnosť roztrhla. "To si robíš srandu!" Iba sa pousmejem a kráčam ďalej. Tentokrát som namrznutý pre zmenu z pravej strany, aby mi nebolo ľúto. Som rozhodnutý vydržať až do západu slnka. Jedla a vody mám dosť a keď sa trochu hýbem, je to pohoda. Prechádzam znova celý hrebeň až sa na chvíľku dostávam nad oblačnosť. Pozerám všetkými smermi ale kamzíky nikde. Musia byť ukryté v závetrí. Opäť na mňa prichádza hlad a tak hľadám útočisko v závetrí aj ja. V tom sa z oblaku vynorila asi 6 členná črieda kamzíkov. Do posledného chĺpku obalené ľadom sa pomaličky presúvali smerom ku mne. V tom sa zrazu ako duch zjavil capko hneď vedľa mňa. Nebolo to ani 5 metrov. S typickým mečaním však rýchlo zbehol nižšie a ja som stihol cvaknúť len jeho zadok. Vietor lomcoval veľkým teleobjektívom a tak som zvolil ústup. Kamzíky už aj tak nebolo vidno. Sedím v mraze asi ešte hodinu. Oblak sa z času na čas roztrhne, na chvíľu vyjde slnko a ja hľadám kamzíky. Takto sa to opakuje dokola. Spoza skaly sa zrazu vynára capko. Je ale taká zlá viditeľnosť, že fotoaparát takmer nevie zaostriť. Skrehnutými prstami stláčam tlačidlá a robím zopár dokumentačných fotiek.
Kamzík vrchovský -Rupicapra rupicapra-
Západ slnka sa blíži a podmienky sa nezlepšujú. Na dnes to balím a lúčim sa s kamzíkmi.
Keď kráčam dole som trošku sklamaný. Ale ako čas plynie, som rád, že som mohol byť opäť raz tam hore, tam kde to mám rád.
Za tých 12 hodín som prešiel takmer 23 kilometrov s prevýšením viac ako 3000 metrov. S batohom vážiacim viac ako 12 kilogramov si myslím, že celkom zaberák. Nepodarilo sa mi síce zdokumentovať kamzíčiu ruj tak ako som si predstavoval, ale fotky nie sú všetko. Najcennejší je ten čas strávený v prírode a tie momenty, ktoré nedokáže zachytiť ani ten najlepší fotoaparát na svete. Spomienky na krásny deň zotrvajú dúfam ešte dlho a verím, že aj Vám som mohol priniesť prostredníctvom tohto príbehu niečo zo života v drsných horských podmienkach.
