Po krátkej dobe "nečinnosti" som opäť späť :). Nie že by som nefotil, ale nemal som čas na úpravu fotiek.
Táto séria vznikla niekedy začiatkom novembra, kedy prebieha kamzíčia ruja. Na kamzíky chodím do Nízkych Tatier, no nikdy som tam nebol na ruju. Tento rok som si povedal, že to chcem zmeniť a tak sa aj stalo.
Klasické vstávanie v nekresťanský čas, cca dve hodinky šľapania a už som na hrebeni. Je víkend, krásne slnečné počasie a na moje prekvapenie, nikde nevidím žiadnych ľudí. O to lepšie pre mňa. Prechádzam hrebeňom a hľadám dáke čertíky. No široko ďaleko nič, iba staršie medvedie stopy. Zrejme od macíka, ktorý sa pár krát vyskytol na Štefáničke a možno aj ten istý, ktorého som ešte v lete natočil o dolinu ďalej.
Pokračujem ďalej. Slnko je už relatívne vysoko a mne už v bruchu vyhrávajú muzikanti. Dávam si rýchlu prestávku na raňajky. Teplý čaj a chlebík so salámou na horách vždy potešia. Po pár minútach som opäť na nohách a znova skenujem okolie. Chodník je ľadový a viac sa sústreďujem na to aby som kdesi nezahučal. V tom podo mnou "zahvízda" kamzík. Robím zopár dokumentačných záberov.
No keď sa nado mnou zjavil druhý samec s kamzicou, začína tá správna rujná akcia. Naháňačka po skalách chvíľami hraničí s úrazom.
Kamzík vrchovský -Rupicapra rupicapra-
No zrejme len v mojich očiach. Capkovia v ruji prekonávajú skalné prekážky s ľahkosťou. Najviac mi utkvel v pamäti moment, keď dominantnejší samec zahnal slabšieho a s hlavou dole upaľoval za samičkou. Veľmi mi to pripomenulo srnčiu ruju, kedy srnce hľadajú svoje družky takmer ako stopárske psy.
Kamzík vrchovský -Rupicapra rupicapra-
V krkolomných polohách som sa snažil vtesnať kamzíky do hľadáčika, no tie boli na mňa prirýchle a príliš blízko. Raz odrezaná noha, inokedy rožky, zadok,.... Tak som aspoň rád, že sa vôbec niečo podarilo. Kamzíky sa stratili za skalami a na chodníku sa objavili prvý turisti. A to bol pre mňa čas odísť.
Na ďalší deň som bol ale späť, len lokalitu som zmenil. Počasie vtedy vôbec nebolo dobré na fotenie kamzíkov. Silný vietor ich zahnal príliš nízko. Jeden čertík sa ale nado mnou zľutoval a prišiel mi venovať aspoň jeden pohľad.
Kamzík vrchovský -Rupicapra rupicapra-
Za to prírodné scenérie boli dychberúce.
Škoda len, že neviem fotiť :D.
V tej víchrici na hrebeni sa toho ale mnoho nedalo vymyslieť. Bol som rád, že stojím na nohách.
