Vždy keď som niekde videl na fotke zachytené zvláštne zviera, ako jeleň so zlomeným parohom, alebo srnec s pokrúteným parožím, som si hovoril, prečo u nás také nič nie je. Za celý čas čo fotím sa mi podarilo pozorovať iba jedného jeleňa so zvláštnym parohom.
Jeleň lesný -Cervus elaphus- archív 2015
No aj to mi dalo riadne veľa námahy, kým som si ho vtedy vychodil. A odvtedy nič. Žiadna raritka sa neukázala. Ale to čo sa udialo jedno skoré augustové ráno mi ani vo sne nenapadlo.
Ešte za tmy sme spolu s fotokolegom Majom kráčali hore lúkou. Na jej okraji bol starý vyschnutý strom, obkolesený kríkmi. Tie sa stali naším útočiskom. Ukryli sme sa do nich a postupne pozorovali ako s rozvidnieva. Zvera začala pomaličky zaťahovať do lesa. Dúfali sme, že niečo prejde aj okolo nás. Občas som skúsil písknuť, či nepriskočí dáky srnček. Podľa Maja tu mal byť celkom pekný srnec. A tak sme so zatajeným dychom hľadeli navôkol. Pod nami sa zjavil mladý srnček. Pokojne sa popásal a prechádzal do lesa vľavo. Na chvíľu spozornel. Pozeral dole svahom. Zrazu spoza horizontu vybehol väčší srnec. "To je on", pošepkal mi Majo. Na fotenie ešte nebolo dosť svetla a tak boli všetky zábery bohužiaľ rozmazané. Dokonca ani na vábničku moc nereagoval. Jediné čo ho zaujímalo bolo zahnať soka. To sa mu aj podarilo a spolu s ním skončil v lese. Ešte párkrát som zapískal ale nič sa nedialo. Všade naokolo vládol pokoj. Až zrazu pri poslednom písknutí sa vynoril ďalší srnec. takmer z toho istého miesta, kde oba srnce zachádzali. Najprv som si myslel, že je to ten o ktorom mi hovoril Majo. No keď som pozrel cez hľadáčik, neveril som vlastným očiam. Raritný srnec s deformovaným parožím pomaličky vychádzal z lesa na lúku. Ihneď som skúsil zapískať na vábničke. Pomaly sa rozbehol smerom ku nám. Cvakali sme o sto šesť, ale fotky opäť rozmazané. Zašiel za nás a stratili sme ho z dohľadu. Chvíľu som počkal a znova som párkrát zapískal. Objavil sa zrazu na druhej strane. Ale bol veľmi blízko. Majo sa len krčil poza maskovačku, aby ho nezbadal. Ja som bol otočený na druhú stranu, takže fotenie nepripadalo do úvahy. "Počkaj kým prejde pred nás," hovorím potichu Majovi. Ani nedýchame. Adrenalín stúpa. Ruky sa mi chvejú a pomaličky otáčam foťák doprava, tak aby si ma srnec nevšimol. Ale je ozaj blízko. Postupne ale prechádza doprava. V tom jeden z nás spustil salvu. Už ani neviem kto to bol, či ja, či Majo, no ten druhý sa okamžite pridal. Uzávierky fotoaparátov rachotili. Srnec si to nemohol nevšimnúť. Pozeral do kríkov ale vďaka maskovaniu nás nevidel. Čudoval som sa, že nás za celý ten čas nezacítil. Ale chvalabohu nie. Stál pred nami v celej svojej kráse a zvedavo pozeral na nás. Hlavou mykal zhoda dole a premeriaval si nás a našťastie nám dal dosť príležitostí na fotky.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Keď už mal toho rachotu dosť, odbehol smerom k lesu a venoval nám posledný pohľad a zašiel do lesa.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
S Majom sme na seba pozreli a rýchlo kontrolovali fotky. Neskutočné sa stalo realitou. Jedinečný srnec akého sa nepodarí stretnúť každý deň.
A tak sme sa s úsmevom od ucha k uchu vracali domov neskutočne šťastní.
Comentarios