Bol utorok poobede. Krásne svietilo slnko. Ideálne počasie na fotenie. A ja som pomáhal kamarátovi sťahovať byt a skladať kuchynskú linku. Každú chvíľu som sa pozeral na hodinky. Nemalo to konca kraja.
No našťastie sme boli šikovní a okolo 6 som utekal domov. "Prezliecť sa, zobrať ruksak s foťákom a páliť autom niekam von", tak znel plán. Cestou som už rozmýšľal kam sa vyberiem. Keďže svetla už neostávalo veľa vybral som blízku lokalitu. Keď som prichádzal na miesto, na kraji cesty som videl známe auto, Palov bavorák. Ihneď som mu volal. "Čau Pali, išiel si s Lenkou na prechádzku alebo si na diviakoch?" Z druhej strany sa šepotom ozvalo: "Čau, čakám na diviaky." Už keď som počul tlmený hlas, vedel som ktorá bije.
Palo tam sedel už od dákej šiestej. Mne sa podarilo doraziť až okolo 7. No stále ostávala zhruba hodinka svetla. Usadil som sa vedľa neho, na vymýšľanie nebol čas. Všade naokolo spievali vtáky. Svojím hlasom vynikala najmä kukučka. Prelietavala zo stromu na strom, no iba za našimi chrbtami.
Slnko pomaly zapadalo za horizont, no svetla bolo ešte dosť, keď sa z húštiny vynoril prvý diviak. Cez vysokú trávu bolo vidno len chrbát. O pár minút sa z toho miesta ozvalo stonanie jelienčaťa. V zlomku sekundy pribehla na pomoc jeho matka. No čím viac mláďatko nariekalo, tým viac pútalo pozornosť diviakov. Tie sa ako osi zbehli zo všetkých strán. Bezradná jelenica odrážala útoky a kopancami odháňala nájazdníkov. No proti takej presile nemala šancu. Diviaky si doslova jelienča pohadzovali vzduchom. Lúkou sa ozývalo ich kvičanie prerývané nárekom mladého jelenčeka. Vtedy pribehla na pomoc druhá jelenica. Spoločnými silami odvrátili útok a pomaly zašli do krovia. Keďže aj diviaky sa pobrali preč z miesta činu, usúdili sme, že jelienča utieklo spolu s matkou. Našťastie pre nás, sa vybrali naším smerom. O pár sekúnd už boli pri nás. No fotiť cez tak vysokú trávu dalo foťáku poriadne zabrať. Napokon som bol aspoň s jedným záberom spokojný.
Diviak lesný -Sus scrofa-
Bolo to prvé blízke stretnutie Pala s diviakmi a bolo zaujímavé sledovať jeho reakcie. Pripomenulo mi to časy, keď som ich aj ja prvýkrát fotil. Ten adrenalín a vzrušenie striedané so strachom z neznámeho. Ten pocit, keď máte srdce až niekde v krku a trasú sa vám ruky. No keď to všetko skončí a pozeráte si fotky na displeji tak máte chuť vykríknuť od radosti.
Na lúku padla tma a my sme sa zabalili a odišli na priľahlú cestičku. Tam sme ešte chvíľku vstrebávali zážitok. Pri sledovaní takého zápasu o život vám ostane trpká pachuť v ústach. Ale taká je divoká príroda. Je jemná ako dotyky matky s potomkom, no vie byť aj drsná a krutá. Niekedy dáva, inokedy život berie. No nám ako dokumentaristom vždy ostáva len s úžasom pozorovať tieto okamihy.
Comments