Nikdy som nechápal, ako niekto môže nájsť v lese dutinku s akýmkoľvek hniezdičom. Tých stromov je také kvantum, že na prejdenie okolo každého z nich by nestačili 3 životy. A to hovorím len o malom lesíku za dedinou. Šťastie sa na mňa usmialo a našiel som ihlu v kope sena.
Hlavný cieľ mojich posledných prechádzok boli líščie a jazvečie brlohy. Sneh už dávno zmizol a nízka vegetácia ešte nevyrašila, a tak je v lese vidno všetko. Zopár potenciálnych miest sa podarilo nájsť, no nie všetky sú vhodné na fotenie, ak by sa tam líšky zabývali. A tak som šiel znova, na iné miesto, ktoré som nemal nejako veľmi preskúmané. Od auta to je pekná strmina a takto na rozbeh dala zabrať. Hrubá vrstva suchého lístia znemožňovala tichý pohyb. To ani nebolo v pláne, ale vždy radšej chodím potichu. Stúpal som po malom hrebienku. Slnko bolo ešte vysoko a fúkal jemný vietor. V tom som niekde podo mnou počul "Hú, hu-huhuhuhúúú". "O pol 4 poobede húka sova lesná na takomto mieste?", pomyslel som si. Zastal som a sadol si pod jeden buk. Podo mnou len hradba stromov, podobných tomu, pod ktorým som sa zložil. Ďalekohľadom som prečesával všetky konáre. Nič. Sovička sa krásne ozývala, ale ja som nebol schopný ju lokalizovať. Dole strmým brehom sa mi veru nechcelo ísť a tak som sa rozhodol pokračovať ďalej v hľadaní brlohov. Po ceste som stretol zopár jeleňov. Parohy už mali zhodené a len tak sa ponevierali po lese. O niekoľko minút moje kroky v spadanom lístí vyplašili diviačiu rodinku. Keď sa však oni rozbehli po bukovom lese, to vám bolo hluku. Pomaličky som sa dostával na vrch kopca. V tom som zacítil, ako sa na mňa niečo, alebo niekto pozerá. Šiesty zmysel, ktorý hovorí, že tam niečo niekde je. Dobrú chvíľu som nič nevidel, až napokon som tesne za horizontom v tieni zbadal hlavu srny. Uprene na mňa pozerala. Bola to len tmavá silueta medzi stromami s oblohou v pozadí a množstvom konárov v popredí. Ani som sa nejako nesnažil fotiť. Pokračoval som ďalej na vrchol. Obchádzal som srnu oblúkom. Akoby sa ma vôbec nebála, akoby som tam ani nebol. Iba stála medzi stromami. Žiaden brechot, žiaden útek. Na chvíľu som sa cítil ako neviditeľný. Až neskôr som si všimol, že pár metrov pod ňou sa motá srnča. Dávala naňho pozor. Pobral som sa čo najrýchlejšie preč a viac ich nevyrušoval. Prešiel som cez vrch kopca a dole som schádzal po opačnej strane. Slnko pomaly klesalo a poriadne sa ochladilo. Prešiel som ešte kus po tienistom lese až som sa dostal na starú zvážnicu. Tá pokračovala dvoma smermi. Ďalej do tmavej smrekovej mladiny alebo smerom odkiaľ som prišiel. Zvolil som druhú možnosť a pomaly smeroval k autu. V tom zrazu "Hú, hu-huhuhuhúúú". Bol som ale ďaleko a tak som sa snažil čo najtichšie priblížiť. Opäť som sa dostal na hranu kopčeka, spod ktorého sa ozývalo húkanie. Zložil som sa za väčším bukom a s ďalekohľadom v ruke som opäť pozeral pred seba. Bez výsledku. Hľadel som na tie stromy a nevedel som ju nájsť. Už som to chcel vzdať a zohol som sa po batoh. Vtedy sa znova ozvala. Ešte raz som sa obzrel. Akoby sa vesmír zarovnal a ja som v tom inom uhle konečne uvidel sovu, dovtedy ukrytú za iným stromom. Ďalekohľad som vymenil za fotoaparát a urobil zopár dokumentačných záberov. Nájomníčka bola však hanblivá. Ukázala mi len jej prenikavé čierne oči, ktoré mi učarovali už minulý rok.
Sova lesná -Strix aluco-
Slnko už úplne zašlo za kopce a les sa ponoril do tmy. Fotiť sa už nedalo a tak som sa šuchotajúc pobral strminou k autu. Splnil sa mi ďalší sen. Tentokrát som prišiel ale dosť neskoro. Dúfam, že nabudúce už nebude taká hanblivá.
