Posledné dni je tak horúco, že sa mi na lúky nechce ísť. No chcem odfotiť jelene, ktorých parožie je v týchto dňoch najmajestátnejšie. Ich rast čoskoro zastane a vtedy ich začnú vytĺkať a pripravovať na jesennú ruju. Namieril som si to teda na jednu lesnú čistinku.
Lúky okolo akurát kosili. Hneď ako som vystúpil z auta, zbadal som bociana ako sa prehrabáva v riadkoch pokosenej trávy. Už som sa k nemu blížil, keď sa spoza kopčeka vynoril starý pán so psom. Nejako mi to nevadilo, aj tak by to za veľa nestálo, na fotkách by bol vidieť oplotok, domy, cestu, nič pre mňa. Po chvíli som sa už zanoril do lesa. Naposledy mi tade prechádzal jazvec, tak som chcel pozrieť aj ich brloh. No po tých rokoch som si už nepamätal presné miesto. Všade bolo sucho, listy a konáre praskali pod nohami a tak som vzdal pátranie po jazvecoch.
Už som bol skoro na čistine, ale vietor nebol dobrý. Fúkalo mi do chrbta. Snažil som sa nájsť miesto, kde by som to celé nezavetril. Chodil som sem a tam no nevedel som sa rozhodnúť. Nemám rád, keď sa plány menia. Svoje miesta mám starostlivo vybraté, pripravené a vyberám ich práve podľa vetra. No niekedy sa predpoveď a aktuálna situácia líšia. Nakoniec som si sadol medzi mladé hlohy. Ešte som si robil posledné úpravy maskovania, keď som začul šuchot. Ihneď som siahol po foťáku. Kľakol som si a uprene pozeral do kríkov. "Žeby to bol ten jazvec?", prebehlo mi hlavou. K môjmu údivu sa z húštiny vynorilo maličké srnčiatko.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Bolo tak blízko, že mi už ani fotoaparát nevedel zaostrovať a tak som si spravil krátke video telefónom.
Pískalo a chodilo hore dolu. Hľadalo svoju mamu, no našlo len veľké zelené čudo. Zrejme som bol prvý človek, ktorého stretlo. Vôbec sa ma nebálo a po cvaknutí uzávierky na chvíľku odbehlo, no po pár sekundách bolo späť.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
V lese bola už poriadna tma a tak som musel poriadne zvýšiť citlivosť snímača. No oplatilo sa, srnčiatko sa prišlo pozrieť priamo do objektívu. Asi sa chcelo obzrieť v prednej šošovke.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Stále som sa pozeral okolo seba, či tam nie je srna. No nikde ani šuchnutie. Začínal som mať obavy o toho drobčeka. Vtedy som sa rozhodol, že to na dnes zabalím aby som nerušil. No vtedy akoby mi srnča videlo do hlavy, poslednýkrát sa prišlo na mňa pozrieť, a odbehlo preč, do spleti konárov odkiaľ prišlo.
Ostal som teda ešte sedieť. No celý čas som myslel na toho malého špunta, kde má mamu, čo sa jej mohlo stať, keď neprichádzala ani po takom úpenlivom volaní. Našťastie ale moje obavy pominuli, keď takmer pri mojom odchode prešla poza mňa srna spolu s pískajúcim srnčiatkom.
A tak som zase jelene neodfotil. Asi mi to tento rok nie je súdené. Možno nabudúce.
