Sú dni, kedy sa moc nedarí a na svojich potulkách nestretnem živú dušu a nič sa nepodarí odfotiť. Viem ale, že potom raz príde tá jedinečná chvíľa, ktorá to celé vynahradí.
Len pár minút po vydrej návšteve (viac tu), som si splnil ďalší cieľ. Cieľ, ktorý bol vlastne to, čo ma k vode priviedlo. Celé to váľanie sa a motanie sa okolo vodných tokov bolo kvôli kormoránom. Vždy som chcel "cvaknúť" ako ráno sedia na kameňoch a sušia si rozprestreté krídla.
Bolo už zhruba pol ôsmej, keď som si dookola prezeral fotky vydry a nevedel som sa vynadívať. Všetko ostatné som prestal vnímať. Nič moc sa ani navôkol mňa nedialo. Sem tam preletela kačka a štýlom vodného lyžiara pristála na tichej vode v malej zátoke. A keďže som ráno za chrbtom počul výstrely a sledoval odlet veľkého kŕdľa kormoránov, nemyslel som, že sa vrátia. O to väčšie prekvapenie bolo, keď zopár kusov preletelo ponad mňa. Spozornel som a nepohol som ani brvou. Mal som cez seba len prehodenú maskovačku a to na plaché vtáctvo často nestačí. Volavky ma takto zamaskovaného vždy odhalili a so škrekotom zaťahovali ručnú brzdu pri preletoch ponad rieku. Jednému kormoránovi to ale očividne nevadilo. Po niekoľkých kontrolných letoch si to namieril na kamene, ktoré som mal vyhliadnuté. Presne tam, kde som deň predtým ležal. Ako naschvál. A aby toho nebolo málo, pristál na najhoršom možnom mieste. Sediac pod previsnutou vŕbou, mi vo výhľade zavadzali malé šľahúne, ktoré však boli pokryté naplaveninami a tak tvorili takmer meter hrubú a meter a pol vysokú stenu. Asi si už viete domyslieť, kde sedel ten kormorán. Presne tak, že som ho nevidel. Iba keď som sa naklonil na jednu alebo druhú stranu, som videl pomedzi halúzky a trávu tmavú siluetu. "A čo teraz", pomyslel som si. "Ak urobím jeden zlý pohyb, uletí preč." V hlave mi to šrotilo, rozmýšľal som čo spraviť. Pomaly som zložil mikrofón z fotoaparátu, a opatrne dal dole maskovačku. Po každom pohybe som skontroloval, či si ma nevšimol. No tak ako som ho nevidel ja, zrejme ani on nevidel mňa. To mi dávalo šancu aby som odopol fotoaparát zo statívu. "No len čo s tým teraz", prešlo mi hlavou. Na to aby som ho čo i len našiel v hľadáčiku, musel som sa predkloniť o dáky meter dopredu. Medzi nohami som mal rozložený statív, ktorý mi ale trošku zavadzal pri manévrovaní. Bál som sa ho zložiť. To by urobilo rámus, lebo bol na kosť zmrznutý a ráno som ho ledva rozložil. A tak mi ostala jediná možnosť. Predkloniť sa čo to dá a pokúsiť sa ho dáko cvaknúť. No samotné predklonenie na to nestačilo. Škoda, že som bol vtedy sám, takéto krkolomné pozície snáď nevidno ani na hodinách jógy. Hlava pri kolenách, spomedzi ktorých trčí statív, zabalený v maskovačke s dopredu natiahnutými rukami a 3kilovou technikou, fotiac takpovediac za seba. Nedá sa to ani popísať ale túto polohu by som nazval polámaný paragraf. Vystreté ruky s technikou sa mi triasli ako osiky. Cez živý náhľad som sa snažil nájsť kormorána sediaceho na kameni. Stálo ma to nemálo síl. Potom už len zrovnať horizont, zaostriť a fotka je na svete. Škoda len, že fyzika je proti vám. Váha techniky ťahá ruky neúprosne k zemi a mozog, aspoň ten môj, nevedel skoordinovať pohyby tak aby som pri komponovaní v takejto polohe nestratil zo záberu hlavný objekt. A tak som skúšal znova a znova. Ruky ma už štípali ale nevzdával som sa. Pár záberov sa podarilo ale bolo potrebné sa predkloniť ešte viac. Našťastie kormorána zaujímali iné veci ako moje excelentné jogínske pózy. Sedel si na kameni a z času na čas rozprestrel krídla a mával s nimi. Vždy som na chvíľku myslel, že odletí. No bol trpezlivý. Doprial mi dostatok času aby som dosiahol čo som chcel. Zlatisté svetlo sa vtedy oprelo do oparu nad vodou.
Kormorán veľký -Phalacrocorax carbo-
Kto by to len povedal, že v jeden deň sa mi splnia dva ciele, ktoré sa mi tak dlho nedarilo uskutočniť. A to sú tie dni, to sú tie chvíle, kedy sa človeku zráta všetka tá smola a šťastie sa konečne trochu nakloní a vynahradí neúspešné pokusy.
