Na skoré ranné vstávanie som si už celkom zvykol a tak pokračujem v dokumentovaní srnčej ruje. Tentokrát sa vydávam na miesto, kde som mal minulé roky celkom šťastie, no tento rok to tam bolo zatiaľ slabšie.
Po štvrtej už parkujem na mieste a s ruksakom na chrbte vyrážam cez zarastenú pláň. O niekoľko minút vchádzam do húštia, kde je prechod cez potok. Ešte je stále poriadna tma, ale niečo sa mi nezdá. Zvyčajne vidno úzky chodníček, ktorý som si párkrát prečistil. Teraz ale nič nevidno. Prichádzam bližšie a zisťujem, že krížom cez jediný možný prechod spadol strom. Pokúšam sa nájsť cestu okolo, ale strmé brehy potoka mi to znemožňujú. Chodím okolo hore dole ale bezvýznamne. Ešte jedenkrát sa snažím predrať cez spadnutý strom. Konáre ma ale ďalej nepustia. Nahnevaný zo zbytočného vstávania sa otáčam a mierim späť k autu. Cestou rýchlo premýšľam, kde by sa dalo v okolí sadnúť. Planina cez ktorú opäť prechádzam je moc zarastená. Vegetácia je vysoká a srnca by som tam hádam ani nevidel. Pokračujem teda ďalej. Už som skoro pri aute a pomaly sa rozvidnieva. V duchu si hovorím: "Na iné miesto to už nestíham, tak si sadnem aspoň tu a počkám do východu slnka." A tak si sadám do trávy neďaleko potoka. Terén tu nie je bohvieako prehľadný a neďaleko je cesta. Preto som tu hádam nikdy nesedel. "Za skúšku nič nedám," hovorím si. Postupne pribúdalo svetla a na veľkej lúke som spozoroval zopár kusov srnčej. No boli poriadne ďaleko. Medzi nimi bol aj jeden ozaj pekný srnec. Skúsil som zavábiť, ale na takú diaľku to asi ani nebolo počuť. Napravo sa ukázal ďalší srnec. Uprene pozeral pred seba. Cez horizont som ale nevidel, čo ho tak zaujalo. Stál tam dobrých 5 minút bez pohnutia. Vtedy som zistil na čo sa pozerá. Pár metrov od neho vybehol spoza horizontu srnčí párik. Srnec naháňal svoju družku v charakteristických kruhoch. A ona mu dôstojne odolávala. Slnko začalo pomaličky vykukovať spoza horizontu. Vtom sa zrazu v strede lúky objavil ďalší srnec. Ale rýchlym krokom smeroval do úkrytu. Srnec pozorovateľ bežal za ním, akoby ho chcel vyhnať. Rýchlo som siahol po vábničke a zapískal som. Zatiahol ručnú brzdu tesne pred kríkmi a zvedavo pozeral mojím smerom. Zapískal som znova. Nič. Iba stál a prezeral si celú lúku. Takto to pokračovalo asi ďalších 10 minút. Ja som sem tam pískol, a on sa len pozeral. Potom sa začal pásť na čerstvej orosenej tráve. Čas od času som pískol. Srnec sa síce pomaličky približoval, no akoby predstieral nezáujem. Trvalo to takmer pol hodinu, no nakoniec jeho zvedavosť zvíťazila.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Prechádzal cez vysokú trávu a tak bolo ťažké zaostriť. Hneď ako sa dostal bližšie, udreli mi do očí jeho chlpaté ušká. Túto ruju som už podobného chlpatého videl na inom mieste. Vtedy sa mi ho ale nepodarilo poriadne odfotiť. Teraz som ale dostal šancu na reparát.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Slnko už bolo poriadne vysoko a srnec sa nie a nie otočiť. Napokon sa však zľutoval a natočil sa krásne do svetla.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Vtedy dokonale vynikli jeho chlpaté ušká.
Srnec lesný -Capreolus capreolus-
Urobil som zopár fotiek a srnec zašiel za roh kríkov.
Oslepený ostrým slnkom som ešte prekontroloval situáciu na lúke. Nič som už nevidel a tak som si prezeral fotky. Takéto ostré zábery srnca, a celkovo zvierat, som veru hádam ešte nemal. O chvíľku už bol srnček opäť na lúke a znova pozoroval srnčí párik, ktorý sa v diaľke stále naháňal. Ja som pomaličky zbalil techniku a nenápadne som odišiel poza kríky k autu.
Srnčia ruja už u nás pomaličky doznieva a tak so srncami na tento rok končím. O pár týždňov tu ale máme hneď ďalšie krásne divadlo, jeleniu ruju. Verím, že počasie sa nespotvorí a všetci milovníci prírody si prídu na svoje.
Dúfam, že sa Vám moje príbehy so srnčej ruje páčili a pevne verím, že aj počas jesene Vám budem prinášať aj naďalej podobné príbehy z našej krásnej prírody.
Do skorého čítania! Ahojte.
