Ani neviem ako začať. Či fotku vôbec zverejniť a písať nejaký príbeh, keď len pár km od nás prebieha vojna. Nikdy som nechcel miešať politiku do mojej tvorby. Bohužiaľ sa ale politika jedného zamiešala do životov takmer všetkých ľudí. Verím, že vojna čo najrýchlejšie skončí a opäť zavládne mier.
Po rannom fotolove som trošku dlhšie pospal. Až natoľko, že boli 3 hodiny poobede, kým som všetko postíhal a vyrazil na poobednú prechádzku. Fúkal chladný vietor, no zubaté slnko sa snažilo predrať pomedzi mraky. Vybral som sa na prieskum pod Súľovské skaly. Človek by si povedal, že som tam už bol všade, mám to len pár minút od domu, no stále je čo objavovať. Chodník vedúci z dediny sa zmenil na bahenné koryto. Vchádzam do úzkej doliny, kde je už tieň. Na niektorých miestach je ešte sneh a ľad. Slnečné lúče tu len ťažko preniknú. Cesta ďalej pokračuje cez úzku dolinu. Ja sa odpájam a stúpam strmo do kopca. Päty ma tlačia v ešte stále nerozchodených topánkach. Nie je čas nazvyš, aby som stihol aspoň pár posledných lúčov slnka hore na kopci. Po krátkom výstupe sa napájam na úzky chodníček, po ktorom pokračujem. Stromy sa mi pohybujú nad hlavou pod tlakom poryvov vetra. Lístie šuchote a preletuje z jednej strany cestičky na druhú. "Aspoň, ma nie je tak počuť", pomyslím si. Pokračujem ďalej. Tu v diaľke zbadám nejaké divné konáre, trčiace spoza stromov. Sú také zvláštne svetlé. Skupinka asi piatich jeleňov ležala medzi stromami. Pomaly som sa skrčil k zemi a z ruksaku vytiahol foťák. Zatiaľ o mne nevedeli. Vietor stále fúkal a kryl moje kroky. Postupne som sa približoval k jeleňom. Zrazu vietor ustal. Stál som tam dobých 10 minút bez pohnutia a rozmýšľal čo ďalej. Medzi mnou a jeleňmi boli len šuštiace listy a popadané konáre. Zdalo sa, že vietor prestal spolupracovať, a tak som sa čo najtichšie presúval kúsok na stranu, aby som mal lepší výhľad. Po pár metroch som dosiahol svoj cieľ a čupol som si za machom obrastený kmeň spadnutého buku. V diaľke sa ozýval hukot motorky. Jelene nejako znervózneli. Jeden, najmladší, sa postavil a parohom sa škrabal na chrbte. Hukot motorky sa približoval. Netrvalo dlho a všetky jelene boli na nohách. Po krátkom váhaní sa rozhodli zísť do doliny, na okraji ktorej rástla smreková mladina. V hustom lese sa len ťažko fotí aby zver nebola pretnutá stromom a tak som hľadal, čo i len najmenšiu škulinku. Pár krát sa to aj podarilo. Najprv išiel 14-torák.
Jeleň lesný -Cervus elaphus-
Šuchot lístia sa stupňoval a o pár sekúnd sa k nemu pridal jeho starší "brat" so zlomeným parohom.
Jeleň lesný -Cervus elaphus-
Venovali mi pár pohľadov a vnorili sa do neďalekej húštiny. A zrazu nastalo ticho. Akoby tu pred chvíľou ani neboli. Pár minút som ešte sedel a prezeral si fotky na displeji fotoaparátu v krkolomnej polohe. Keď už som si necítil nohu pobral som sa pomaly preč.
Aj jelene čoskoro odhodia svoje "zbrane" z hláv a vydajú sa v ústrety budúcnosti. V ústrety novému životu, v ústrety jari, kedy sa všetko zazelená a začne všetko odznova. Dúfam, že aj armády zahodia zbrane a zavládne pokoj.
Comments