Nie úplne vždy sa mi chce ráno vstávať, a hlavne keď predpoveď hlási 100% oblačnosť s možnosťou zrážok. Budík som si aj tak nastavil na 3:30, s tým že sa ráno zobudím a uvidím. Zo sna ma prebralo zvonenie, ihneď som ho vypol a ďalej som ležal v posteli. Cez otvorené okno som počul šplechot vody pod kolesami áut. "Určite prší, nikam nejdem". Otočil som sa na druhý bok a zavrel oči. No niečo vnútri ma ťahalo von. Ten pocit, sedieť niekde, pozerať ako sa brieždi, počúvať spev vtákov. Neodolal som a už som sa zberal do auta.
Cestou som dumal kam pôjdem. Voľba padla na vodu. Usalašil som sa pod malé vŕby, zakryl maskovačkami a divadlo sa mohlo začať. Už počas príchodu ma sprevádzal spev drozdov. Neskôr sa k nim pridala kukučka. Po nočnom daždi sa naokolo rozlieval jemný opar. Dlho sa nič nedialo. Preletelo ponad mňa len zopár kačíc, jedna sadla aj pár metrov odo mňa. No bola ešte tma na dáke zábery. Nehybne som ju pozoroval, ako si tak pláva na pokojnej hladine.
Pomaly začalo svitať a oproti mne letela biela silueta. Z diaľky som si myslel, že je to čajka a len preletí okolo. No bola to beluša veľká, biela volavka. Zniesla sa na tichú hladinu vody, pár metrov od brehu. Jej snehobiele perie sa odrážalo na vodnom zrkadle. Neváhal som a spravil pár záberov.
Beluša veľká -Ardea alba-
Nehybne striehla na drobné rybky, plávajúce pomedzi kamene. Symbol jemnosti a vznešenosti a zároveň neúprosný lovec.
Naše stretnutie však netrvalo dlho. Prezradil som sa, keď som prepínal fotoaparát do režimu videa. Jej ostrý zrak zaznamenal môj neopatrný pohyb a so škrekotom sa vzniesla a sadla si na vrcholec stromu oproti.
Napriek predpovedi sa o pár minút vyjasnilo a slnko sa predralo cez opar. Prezeral som si fotky a tešil som sa tomuto pozorovaniu. A krásny deň mohol začať.
