Ako sme s Palom jelene neodfotili

Zima sa nám cez víkend ukázala v plnej paráde. Napadlo zo 15 cm snehu a riadne prituhlo. Tak to má byť. Ja som ani na sekundu neváhal a vymýšľal program.

Stále mi rezonuje v hlave jeleň na snehu. Stále sa snažím im prejsť cez rozum, vymýšľam nové stratégie ako sa k nim dostať bez toho aby som ich vyplašil, no žiaľ neúspešne. Buď sa objavia na inom mieste ako by som potreboval, alebo sú zaľahnuté v húštine a vidno len siluety. Ale nevzdávam sa a bojujem. Ostáva mi ešte pár dní, kým prídu králi hôr o svoju korunu a chamtivý zhodári ich poženú bohviekam.

Na svoje potulky som tentokrát zobral kamaráta Pala. Poznáme sa už niekoľko rokov, boli sme spolu na mnohých fotolovoch, ale niečo je zakliate keď čakáme spolu. V jeho prítomnosti som snáď naozaj ešte nič neodfotil. Pritom Palo sa vie zamaskovať a vydržať sedieť bez pohnutia podľa mňa viac ako ja. Asi osud čaká na vhodnú situáciu a potom nám to vynahradí.

Bola sobota ráno a ja som vedel, že v noci nasneží. Normálne som sa zobudil, obliekol a išiel som počkať Pala k autu. No keď som otvoril vchodové dvere, nechápavo som pozeral na tú snehovú nádielku. V teniskách som sa brodil po členky zapadnutý v čerstvom prašane. Aká nádhera. Netrvalo dlho a už som sedel v Palovej Toyote. Auto sme nechali na kraji dediny a nás čakal malý výlet cez doliny, hore strmou zvážnicou až na rúbanisko. A to všetko preto, aby sme veľkým oblúkom obišli nočné stanoviská jeleňov a snažili sa ich počkať pri zachádzaní do bezpečia mladín.

Sneh pod nohami krásne vŕzgal, no na môj vkus až moc nahlas, a my sme kráčali dolinou. Zakrátko sme odbočili strmo do kopca a po 20 minútach intenzívneho šľapania sme boli na vrchu rúbaní. V čerstvom snehu nebolo vidno ani stopy. Iba jeden "tobogán" vydupaný diviakmi ešte pred hlavným snežením. Prešli sme krížom cez rúbanisko a sadli pod vývrat, spod ktorého bol relatívne dobrý výhľad. Miesto som bol preskúmať o pár dní skôr, a vtedy boli jelene už zaľahnuté v húštine asi 150m nižšie. Dúfal som, že prejdú práve cez skupinku stromov, ktoré ešte odolávajú zubom motorových píl.

A tak už sedíme zamaskovaný hádam pol hodinu a bez pohnutia so zatajeným dychom sledujeme okolie. V diaľke sa ozve sova lesná a niekde pred nami počuť búchanie parohov. Pomaličky sa rozvidnieva a môj pohľad sa zrazu upriami na okraj lesíka. "Toto tam pred chvíľou nebolo." Pomaličky sa pozriem cez objektív a rýchlo stláčam spúšť fotoaparátu. Divá mačka! Ihneď zalarmujem Paliho, sediaceho neďaleko mňa. No stačilo zopár cvakov a "divoška" sa dala na ústup aj napriek veľkej vzdialenosti.

Mačka divá (Felis silvestris)

V duchu som si spomenul na kamaráta Vila a našu konverzáciu z predošlého dňa. Písali sme si na sociálnej sieti a vravel aby som skúsil Strážovské vrchy, že sa tam darí mačkám a rysom. A voila, mačka pred objektívom. Vilík ak toto čítaš, nabudúce poprosím vlka :D.

Posedeli sme ešte asi hodinu no nič sa neukázalo a my sme to zabalili.

Druhý deň som išiel sám. Aby som overil či mám naozaj s Palom len smolu. (Pravdou je, že Pali sa potreboval po ťažkom týždni aspoň jeden deň vyspať :D). Celú cestu autom som uvažoval nad stratégiou. Či zvoliť inú taktiku, či ísť priamo na kraj lúky, kde je však obrovské riziko vyplašenia, hlavne v takomto vŕzgajúcom snehu. Po vnútornej konfrontácii som usúdil, že nič lepšie ako deň predtým nevymyslím. A tak som išiel po vlastných stopách v snehu. V noci prituhlo ešte viac a sneh vŕzgal ostrejšie. Snažil som sa na to nemyslieť, mal som vidinu jeleňa na snehu a to ma hnalo dopredu. Scenár bol rovnaký. Vyliezť na rúbanisko a sadnúť pod vývrat. Všetko sa akoby opakovalo. Pár minút po tom ako som sa zamaskoval zahúkala sova lesná a v diaľke opäť buchot parožia. V tom sa naľavo na horizonte vo vysokej tráve zjavila tmava silueta. Dve jelenice si to namierili priamo ku mne. No chvalabohu zastali vo vzdialenosti asi 80m a ľahli si. Teda chvalabohu...Nič horšie sa snáď nemohlo stať. Na takú vzdialenosť vás zver odhalí veľmi ľahko a tak mi neostávalo nič iné ako nehybne sedieť. Po chvíli si zrejme už zvykli alebo boli na toľko unavené, že mojím smerom ani nepozreli a tak som sa mohol aj trochu poobezerať po okolí. V tom môj pohľad zavadil o niečo tmavé medzi stromami. "Jeleň! Na snehu! V mojom hľadáčiku!"

Jeleň lesný (Cervus elaphus)

V mysli som ho hypnotizoval, aby išiel bližšie, na čistinu kde by sa dal krásne odfotiť. No spolu s ďalšími dvoma kamarátmi iba prešli za stromami a v spoločnosti jeleníc sa stratili v smrekovej mladine. Cestou mi ešte venoval jeden pohľad.

Jeleň lesný (Cervus elaphus)

Sklamaný aj šťastný zároveň som o hodinu neskôr schádzal k autu. Mal som síce jeleňa na snehu, splnil som si sen, no nie je to úplne podľa mojich predstáv. Tak možno zase nabudúce. Ale pôjdem asi bez Pala :D.