Je sobota večer a ja sa opäť poberám za srncami. Tentokrát u nás doma pri Žiline, kde som na jar pozoroval srnce v lyku. Od mojej poslednej návštevy ubehlo pár mesiacov a veľa sa toho zmenilo. Vegetácia od tej doby poriadne podrástla, a tak sa predieram doslova cez džungľu. Aby toho nebolo dosť, cez priechody v húštinách popadali stromy, čo ešte viac zhoršuje prístup na lúky. S lomozom sa nakoniec dostávam až na kraj lúky. Počasie nie je úplne ideálne, oblaky zatienili slnko a pofukuje vietor, ktorý sa krúti všetkými smermi. V diaľke vidím srnca, ale je neskoro, už ma zbadal. Prechádzam krajom lúky a sadám po pár desiatkach metrov do vysokej nepokosenej trávy. Zamaskovaný chvíľu pozorujem okolie. Nikde žiaden pohyb. Siaham po vábničke. "Pár krát zapískam a hádam čosi vylezie", hovorím si v duchu. Po prvej slohe nič. Za krátku dobu skúšam šťastie znova. Opať žiadna odozva. Tentokrát čakám o čosi dlhšie. S naštrbenou náladou skúšam ešte raz. Lúkou sa ozýva moja imitácia hlasu rujnej srny. Vo vysokej tráve zrazu skáče srnec. Písknem ešte pár krát a s ňufákom prilepeným k zemi sa blíži rovno ku mne. Ako na povrázku. Po pár metroch zastane a hľadá svoju partnerku. Znova ho vábim neodolateľným zvukom. Každým krokom je bližšie a bližšie. Prst pripravený na spúšti a už sú na svete prvé fotky. Vietor sa ale stále točí. Srncovi sa niečo nepáči a keďže nevidí svoju družku, pomaly odchádza. Ešte pár krát skúšam vábiť, no sklamaný mladík mi venuje iba posledné pohľady a zachádza do húštiny.
Ostávam ešte chvíľu sedieť. V jarku po mojej pravici počujem ako sa blížia diviaky. Prechádzajú mi poza chrbát. Svetla však už nie je veľa a tak sa dávam na pomalý ústup. Cestou som chcel ešte prejsť cez jeden prechod, no ten bol beznádejne zarastený a tak sa vraciam, odkiaľ som prišiel.
