Keďže v týchto horúcich letných dňoch prebieha srnčia ruja, vydal som sa práve za srncom. Zvolil som však odlišnú taktiku ako inokedy. Prechádzal som viacerými lúčkami, oddelenými pásmi kríkov. Ideálne prostredie pre srnčiu zver. Už po pár minútach som zbadal prvého srnca. Bol však veľmi ďaleko. Presunul som sa o niečo bližšie. Medzičasom srnec odbehol do lesa. Vyrušil ho srnčí párik na fotke, ktorý sa naháňal po lúke. No aj to bolo stále na veľkú vzdialenosť. Rozhodol som sa nepozorovane prikradnúť k lúke, kde som ich videl. Keď som už bol na mieste, chýbali hlavní aktéri. Chvíľu som ešte počkal a keď sa nič nedialo, pobral som sa ďalej. Cez húštinu som sa predral na nepokosenú lúčku, potom cez další pás kríkov, až som sa dostal na okraj veľkej lúky. Tu som chvíľku pozoroval zajaca. Slnko už bolo poriadne nízko a tak som si povedal, že sa skúsim ešte vrátiť na prvú lúčku, kde som pozoroval srnčí párik. Sadol som si len tak pod smrek a pozoroval okolie. Už už som to chcel zabaliť a prejsť ešte druhú stranu lúčok, keď som na horizonte zbadal srnu. V duchu som si hovoril, že na blízku musí byť niekde aj srnec. Ten nenechal na seba dlho čakať a srnčí párik sa promenádoval priamo predo mnou až napokon zašli za kopček. Slnko už zapadlo a ja som sa celý doštípaný a spotený z poobednej prechádzky pobral domov.
