Po veľkonočných sviatkoch som sa v práci zdržal o čosi dlhšie kvôli zahraničnej delegácii. Rýchlo som skočil do obchodu, kúpiť čerstvé pečivo na ráno a niečo drobné pod zub na cestu. Ešte krátka zastávka doma. Pri pohľade z okna sa mi však nechcelo nikam ísť. Obloha zatiahnutá, silný vietor, teplomer neukazoval viac ako 5°C. Predpoveď ale hlásila, že sa má vyčasiť a tak som sa premohol. Založil som do fotoaparátu kartu a čerstvo nabitú batériu. Prezliekol som sa a mohlo sa vyraziť.
Po pár minútach zastavujem na kraji dediny. Prezúvam sa, balím maskovačky, skladaciu stoličku a cez rameno prehadzujem statív. Z priehradky vyberám ďalekohľad a už stúpam strmým kopcom. Dostávam sa na lúku a prechádzam po kraji zablatenej zvážnice rozrytej od lesných mechanizmov. Celú zimu v danej lokalite prebiehala ťažba dreva, takže sa nie je čomu diviť. Oblaky sa postupne trhajú a vietor utícha. Pomaly nakračujem z nohy na nohu. Tráva je suchá a pri neopatrnom pohybe hlučne praská. Konečne som sa dostal na miesto. Vybalil som techniku a zamaskoval sa.
V tomto období sa príroda prebúdza zo zimného spánku. Kvitnú trnky, na stromoch sa objavujú prvé listy a tráva sa mení z bledo hnedej na zelenú. Pre zver nastáva obdobie hojnosti. Šťavnatá tráva je omnoho chutnejšia ako korienky ťažko vyhrabané spod hrubej vrstvy snehu.
Dôvodom mojej návštevy boli mladé diviačiky, ktoré v týchto dňoch vyvádzajú diviačice na pašu.
Dlho sa nič nedeje a mňa už prepadávajú negatívne myšlienky. Počas zimy sa mi vôbec nedarilo, viacero projektov zlyhalo aj kvôli tuhým mrazom a bohatej snehovej nádielky. Vietor sa točí všetkými možnými smermi. Široko - ďaleko žiaden pohyb. Zrazu z lesíka oproti mne vybehla srnka. „Niečo ju muselo vyplašiť,“ pomyslel som si. Zastavuje sa až približne 20 metrov odo mňa. Robím zopár fotiek.
Jej správanie je nepokojné. Neustále pozerá smerom za seba odkiaľ vybehla. Dlho sa nezdržiava na otvorenom priestranstve a uteká smerom doprava. „Určite dáke terénne auto alebo drevorubači,“ hovorím si v duchu. Pod horou je však ticho, žiaden motor nepočuť. Po pár minútach periferne kútikom oka zaznamenávam pohyb. Niečo oranžové sa blíži po kraji lesa. „Líška,“ prebehlo mi hlavou. Otáčam fotoaparát, zaostrujem. Ruky sa mi začali chvieť. Neverím vlastným očiam. Rýchlo prepínam na natáčanie videa. Presne po stope vyplašenej srnky sa plíži rys. Telo prikrčené, hlava bez pohybu akoby stabilizovaná najmodernejšou technológiou, krátke rýchle kroky. Každých pár metrov na okamih zastavuje. „Toto mi nikto neuverí, toto sa mi snáď len zdá,“ mihá sa mi hlavou. Rys otáča hlavu smerom ku mne a uzávierka fotoaparátu už dostáva zabrať.
Maskovanie mám dobré a tak si ma nevšíma a pokračuje v zakrádaní.
Niekde za húštinou za mojím chrbtom sa ozýva srnčie varovné Bääh! Ale to sa už rys stratil medzi stromami. Ešte hodnú chvíľu neveriacky pozerám pred seba a premýšľam či sa mi nesníva. Znova a znova si prehliadam fotky na displeji fotoaparátu. Nie je to sen. „Ja som odfotil rysa, ja som odfotil RYSA!!“ plesám v duchu šťastím bez seba. Ruky sa mi pomaličky prestali chvieť. Sedel som ešte pár minút a vstrebával ten nádherný zážitok. Slnko pomaly zachádzalo a pod horu sa prikrádala tma. Zbalil som sa a pomaličky som sa vracal po rovnakej trase k autu.
Plný energie a optimizmu si pomyslím: „To by bola pecka keby mi čakal na lúke.“ Potichu sa predieram cez skupinku stromov lemovanú kríkmi. „To si robí hádam srandu!“ Rysík sedí na kopčeku a pozerá dole na lúky. Ešte ma nezbadal. Pomaly si kľakám. Skladám statív a ruksak z chrbta. Vyberám fotoaparát a robím ďalšie video. Svetla už je veľmi málo ale napriek tomu sa pokúšam o zopár záberov.
Rys pozerá na mňa, ja na rysa. Stále neverím tomu čo sa práve deje. Zdá sa mi nejaký ospalý, zatvárajú sa mu oči. Podriemkáva. Je už takmer tma. Otáča hlavu, naťahuje si nohy ako práve zobudené mača a pomaly odchádza a spolu s ním aj ja. Cestou stretávam ešte skupinku 5 diviakov, ktorú obchádzam veľkým oblúkom.
Na lokalitu som sa vrátil aj niekoľko nasledujúcich dní aj napriek nepriaznivému počasiu. Po rysovi však ostal iba nezabudnuteľný zážitok a zopár záberov na pamäťovej karte. Tie sa však nemôžu porovnávať so spomienkami, ktoré mi navždy zostanú v hlave.
Kompletná galéria:
