Tichý kráľ

Túto ruju mám pocit, že na známych miestach je menej jeleňov. Buď sa septembra nedožili, odišli inde alebo sa ich dlhoročné zvyky zmenili, tak ako sa menia aj ich rujoviská. V najlepších rokoch bolo počuť ručanie ešte aj o 10. hodine, keď som odchádzal z lesa. Každým rokom je to o čosi horšie. Jelenie ručanie ma už dávno nesprevádza domov a zver už nezaťahuje popred môj objektív. Všade sa pohybuje veľa ľudí. Od hubárov, motorkárov až po nočných bežcov. Jelene preto ručia na lúkach len za šera a keď sa rozvidnie, hľadajú úkryt v húštinách.

No vždy dúfam, že sa nájde nejaký odvážny jelienok, ktorý sa príde pochváliť svojimi jeleničkami. Napokon prišiel aj tento krásny 14-torák. Prvé išli jelenice. Vedel som, že niekde pri nich musí byť aj jeleň. Ručanie však nebolo nikde počuť. Zrazu sa z húštiny vynorila hlava a statný jeleň ohlásil svoj príchod krátkym "Ö". So vztýčenou hlavou a hrdým krokom prechádzal cez mokrú trávu. No potichu, ako keby sa bál, že sa ručaním prezradí.

Jeleň lesný -Cervus elaphus-

Modlil som sa aby aspoň raz zaručal, no ako potichu prišiel, tak sa potichu stratil v lese. Aj napriek tomu som za toto stretnutie vďačný. Je jedným z mála, ktoré sa mi tento rok podarilo zdokumentovať.