© 2016 by Peter Binó & Marián Michel. Proudly created with Wix.com

Zimná prechádzka na Liptove

February 22, 2016

Prednedávnom som pri nahrávaní fotiek zistil, že už poriadne dlhý čas som sem neprispel žiadnym článkom. V hlave som mal zopár príbehov, ale rôzne dôvody mi nedovoľovali dať niečo dokopy. Tak by som to chcel napraviť a potešiť vás zopár riadkami a fotkami.

 

Je začiatok týždňa. Ako každé ráno aj dnes pozerám predpoveď počasia. Celý týždeň dážď a teplo a to je polovica februára. „Toto je zase zima,“ prebehne mi hlavou a znechutene sa púšťam do plnenia pracovných povinností.

Ako však čas napreduje a dni ubiehajú, rôzni meteorológovia predpovedajú koncom týždňa mierne ochladenie. „To znamená, že dážď sa zmení na sneh,“ hovorím nadšene Bajke, ktorá zase len neveriacky krúti hlavou: „Tie tvoje predpovede.“

 

Týždeň sa blíži ku koncu. Stále je teplo a prší. Začínam byť skeptický aj ja a na víkendové plány pomaly zabúdam. Keď však prichádzam domov z práce a na sociálnej sieti vidím status, že v Žiline sneží. Ihneď otváram notebook a pozerám radary na www.shmu.sk. O niekoľko minút sa na strešných oknách bytu objavujú prvé vločky. S pribúdajúcimi vločkami a klesajúcou teplotou sa lineárne rozširuje môj úsmev. Ihneď začínam plánovať. Destinácie vyberám z ohľadom na testovanie nového ND filtra, predlžujúceho expozíciu, čím sa dajú spraviť zaujímavé fotky rozmazanej vody a oblohy. Najlepšie oboch naraz. Tip padol na mlynmi ozdobenú Kvačiansku dolinu a ak ostane čas, tak na menej známu Čerenovu skalu.

 

Do rána nasnežilo zhruba 10 centimetrov snehu a čľapkanica z predošlého dňa poriadne zamrzla. Nikam sa neponáhľame a tak vstávame až okolo 8:00. Motáme sa po byte, pozeráme čo nové v „telke“ a okolo 9:00 zamykáme dvere na byte. Klzisko na parkovisku hneď po odhrabaní snehu z auta využívaml. Bajka už tieto moje zábavy pozná, keď sa zo mňa stáva malé dieťa a ja sa šaliem. Nasadáme do auta, naštartujem a už sa točíme na mieste s revúcim motorom. „Ty si blázon,“ hovorí Bajka. Ale to sa už zo mňa stáva normálny človek a vyrážame smer Liptovský Mikuláš. Tu sa ešte nakrátko zastavujeme v obchode, nakúpiť nejaké zásoby. Oblačnosť sa mala roztrhať až k večeru, ale nad hlavami už máme teraz modro, čo viac si priať. Jedlo kúpené, už len pár minút okolo Liptovskej Mary a sme v cieli. Po ceste stretávame prevrátené auto v priekope, ku ktorému už smeruje odťahová služba, dôsledok nočných mrazov. Cesta je plná áut smerujúcich do Zuberca na lyžovačku. My však bočíme doľava, do Kvačian. Netrvá dlho kým prejdeme celú obec. Cesta na konci je zasnežená a na parkovisku len dve autá. „Opováž sa to urobiť,“ varuje ma Bajka. Takáto príležitosť sa mi ale už túto zimu nemusí naskytnúť, tak opäť trošku šantím s ručnou brzdou. Prezúvame sa, pripínam statív k ruksaku, „šróbujeme“ palice a sme pripravení vyraziť. Po nemilých skúsenostiach z bolesťou kolena som si zadovážil palice aj ja, aby som ho trochu odľahčil, najmä pri zostupoch.

V snehu už boli 2 páry stôp. Nanešťastie pre fotografa divokej prírody to boli stopy ľudské. Rezkým krokom sme vyrazili dopredu. Neveril som ako sa mi s paličkami dobre kráča, vynikajúco sa s nimi udržuje tempo, prípadne koriguje stratený balans na šmykľavom povrchu. Celou cestou sa kocháme čerstvo napadnutým snehom. Tento rok ho mnoho nenapadlo, a ak áno, dlho sa neudržal.

Cestou stretávame majiteľky stôp zo začiatku doliny. Ani sme sa nenazdali a už sme boli na rozhľadni, ktorá poskytuje výhľad na kaňon vytvorený dravou riečkou - Kvačiankou. Prezeráme novú návštevnú knihu a Bajka ihneď chytá ceruzku do ruky. Podpisujeme sa a ideme ďalej. Prechádzame cez potokom rozmočenú cestu a po pár metroch sa odpájame z červenej značky a pokračujeme dole kopcom po modrej. Zopár pošmyknutí, ktoré ustávame aj vďaka paličkám a sme dole.

Pri prvom domčeku nás víta capko, strážiaci svoje čerstvo narodené kozliatka. Prechádzame cez most ponad riečku. Ihneď sa k nám pridali miestne mačky a s mraučaním nás sprevádzali na každom kroku. Vyťahujem statív a to už Bajka vie, že som vo svojom živle a ide si po svojom. Rýchlo fotím pokiaľ sem neprídu ľudia.

 

Vtom zbadám ako sa na druhej strane ležiaci capko postavil a smeruje ku nám v nádeji, že máme nejakú maškrtu. Pomaličky ako pán si vykračoval po ceste, prešiel most a už bol pri nás.

 

Autor videa: Barbora Buňová

Chodím okolo mlynu a snažím sa zachytiť zurčiacu vodu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pôvodne som chcel fotku z opačnej strany, ale cez potok sa mi nechcelo brodiť a cestička na druhej strane bola šmykľavá aj za sucha, teraz by to nebolo 2krát bezpečné. „Veď to tu mám pod nosom, prídem nabudúce, keď budú lepšie podmienky,“ pomyslím si.

 

Urobím ešte zopár záberov, pokiaľ Bajku naháňa capko, ktorému dala pracovné meno Berta, nevediac že je to samec.

Cestou späť sa ešte ideme pozrieť na kozliatka a už kráčame ku autu. Pomaly začína pribúdať ľudí. Je správny čas ísť ďalej. Pri tom fotení som aj zabudol, že som hladný a tak sa zastavujeme opäť na výhliadke. Pečivo a teplý čaj na chvíľu zaženú hlad a po krátkej chvíli pokračujeme. Dole sa ocitáme neuveriteľne rýchlo, možno vďaka paličkám, možno sa nám len dobre kráčalo. Na parkovisku už medzitým pribudlo zopár áut. Ruksaky len hodíme do kufra, ani sa neprezúvame. Zapínam navigáciu a hľadám kadiaľ sa najlepšie dostaneme k nášmu druhému cieľu, Čerenovej skale.

 

Čerenová, (alebo Čereňova, ako sa niekde uvádza) skala -1024m n.m.-, je vápencový útvar týčiaci sa nad malou obcou, Liptovská Anna. Nevedie k nej žiaden značený turistický chodník ale výhľad je odtiaľ krásny.

Ale späť na parkovisko v Kvačanoch. Štartujeme a smerujeme na hlavnú cestu. Za Liptovskou Sielnicou bočíme doprava, smer Bobrovník. Cesta vedie po obvode Mary. Cítime sa ako na pobreží nejakého severne položeného mora a prechádzame okolo rôznych zátok. Na križovatke pri Bobrovníku opúšťame hlavnú cestu a mierime doprava cez Bukovinu až do Liptovskej Anny. Auto nechávame na konci obce, pri drevenej zvonici. Vzďaľujeme sa od posledných domov a vchádzame do doliny. Je nad nulou a sneh sa už topí. Cesta je zablatená od nákladných áut, zvážajúcich drevo. Všadeprítomné koľaje a popílené stromy lemujú ústie doliny. Po nejakých 200 metroch sa cesta stáča doprava. Tu už nie je toľko blata. Zvážnicu križujú početné stopy zvery, zväčša vysokej a diviačej. „Tu nie je žiadna značka,“ opakuje stále Bajka. Upokojujem ju, aj keď sám poriadne neviem kade vedie trasa na vrchol. Pokračujeme po zvážnici. V diaľke vidíme človeka. „Choď sa ho opýtať na cestu,“ hovorí Bajka. Poľovník so psíkom sa postupne približuje. „Už sa nemusíme ani pýtať“, hovorím Bajke ukazujúc na drevenú tabuľu udávajúcu smer.

 

Niekto tu už pred nami bol a tak nemáme strach, že zablúdime. Nebyť stôp, neviem či by sme to vyšli až hore. Chodník je úzky, a dovedna sme napočítali asi 4 červené značky na celej trase.

Pokračujeme nasledujúc odtlačky topánok. Trasa vedie cez zmiešaný, smrekovo – borovicový les, sem tam nejaký listnáč. „Cesta dole bude zábavná,“ hovorím Bajke ukazujúc na rozbahnenú cestičku pred nami. Pomaly stúpame hore, nikam sa neponáhľame a užívame si slnko presvitajúce pomedzi zasnežené stromy.

Konáre obťažkané nádielkou snehu sa skláňajú ponad chodník a my sa musíme plaziť takmer po štvornožky. Postupujeme krok za krokom, až sa pred nami zjavila čistinka z výhľadom na skalný masív. „To tam ideme?“ pýta sa Bajka so zaklonenou hlavou.

Do skaly sa opiera zubaté zimné slnko. V tom čosi pod skalou zašuchoce. Pri bližšom pohľade vidíme, že z  previsov sa uvoľňujú cencúle a padajú dole. Sú však malé. Stopy vedú priamo pod skalnú stenu. Keď sa ocitám priamo v strede, zhora sa ozve rachot. Zdvíham zrak a zrazu vidím ako na mňa letia úlomky skaly. S výkrikom: „Pozooor!“ uskakujem pod koruny stromov a kryjem si hlavu. Kamene dopadajú pár centimetrov od miesta kde som stál. Pobádam Bajku: „Poď, musíme to prejsť rýchlo, kým niečo znova spadne.“ Upaľujeme popod kolmú stenu najrýchlejšie ako sa dá. Už sme v bezpečí. Pomaly na nás dolieha únava z celého dňa, ale vrchol je už na dosah. Bajku nechávam za sebou a stúpam hore, keď sa predo mnou rozprestrie planina s výhľadom na celý Liptov. Od západu, kde do neba stúpa oblak z Ružomberských papierní, cez Maru v celej svojej kráse až po oblakmi zahalené Západné Tatry.​

O chvíľu už za mnou dychčí Bajka. Hore fúka a tak si obliekame bundy, ktoré sme niesli na ruksakoch celú cestu. Zapisujeme sa dnes už po druhýkrát do knihy návštev.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Chodím hore - dole po skale a fotím. Nad Marou sa rozplýva oblačnosť a odhaľuje hrebeň Nízkych Tatier. Škoda len toho oparu, ktorý sa vznáša nad celou kotlinou. Čakáme, či sa nezlepšia svetelné podmienky a schovávame sa do závetria malého smreku. S krikom prichádza skupinka ľudí. Odfotia si výhľad, zapózujú a už schádzajú dole. Nám už celkom mrznú nohy v mokrých topánkach. Rozhodujem sa urobiť posledné zábery a poberáme sa dole. Cestou stretáme ešte skupinku detí, s dospelákmi v závese. Upozorňujem ich na nebezpečné padajúce kamene a pokračujeme. Paličkami istíme každý krok, zostup je celkom prudký. Ani sa nenazdáme a sme dole. Bajke ukazujem zasneženú lúku, „pôjdeme tadiaľto, aby sme sa vyhli tej blatistej zvážnici.“ A tak sa šmýkame po zasneženej tráve popri plote rodinného domu. Už len pár krokov a sme v aute. Štartujem, odrosíme okná a opäť prechádzame po pobreží Mary. V duchu nadávam, lebo mraky sa rozplynuli a viditeľnosť sa zlepšila. Nevadí, prídeme ešte raz. Hlavné je, že koleno nebolí a tak sa spokojní z celého dňa vydávame domov.

 

Kompletná galéria:

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Please reload

Featured Posts

Strastiplný výstup na Baranec (2184 m n.m.)

February 15, 2014

1/1
Please reload

Recent Posts
Please reload

Archive
Please reload

Search By Tags

I'm busy working on my blog posts. Watch this space!

Please reload

Follow Us
  • Facebook Basic Square
  • Twitter Basic Square
  • Google+ Basic Square